Vysoké Tatry – Nosičská stovka 2023 (Hrebienok – Zamkovského chata)
Nosičská stovka 2023 – Memoriál Juraja Petranského (05.11.2023)
Moje prvé preteky s krosnou. V páre s Andrejom Orogvánim. S úžasným supportom Veronikou Štefúnovou a Janou Orogváni.
Tento rok sú každé preteky s rovnakým scenárom. Prudká zmena počasia, dážď, sneh, vietor.
Žijem si svoju krížovú cestu.
Aj napriek tomu som zažila ďalšie krásne dobrodružstvo. Memoriál je vážna vec. A ja som vďačná, že som mohla byť jeho súčasťou. Ďakujem ❤️
Vysoké Tatry – Nosičská stovka 2023 (Hrebienok – Zamkovského chata)
Dostala som sťažnosť.
– „Soni, my sme sa tešili na ďalší report a Ty si to odbila iba pár vetami a fotkami.“
Reporty píšem rada. Je to spôsob, ako spracovať zážitky a emócie, ktoré mnou prešli. Veľakrát to dlho nejde, ale potom si sadnem a je to celé von.
Nosičskú stovku som od začiatku nevedela uchopiť. V momente, ako som sa dozvedela, že je preložená na november, chcela som tam veľmi ísť.
Po októbri strávenom v Tatrách a premiére na Sherpa Rallye som bola veľmi namotivovaná.
Neskutočne ma táto aktivita baví. Je to o maximálnom sústredení, sile, ale aj vytrvalosti a celé to má také pozadie a zmysel. Ľudia okolo sú úžasní. Nesmelo som sa skúsila k nim pridať a oni ma medzi seba prijali, naučili ma, zobrali.
Rozdiely. Nosičská stovka – muži nosia 100 kg a ženy 30 kg; alebo dvojčlenné tímy si rozdelia 100 kg. Sherpa Rallye – muži 60 kg a ženy 20 kg.
Trasa Nosičskej stovky vedie z Hrebienka na Zamkovského chatu. Sherpa Rallye smeruje z Popradského plesa na Chatu pod Rysmi.
Ale… Nevedela som, ako sa mám postaviť k tomu, že Nosičská stovka je Memoriál Juraja Petranského. Mladého nosiča, ktorý zomrel pri vynáške pod lavínou.
Patrí sa na takýchto akciách pretekať?
Budú tam jeho priatelia, rodina…
Ešte počas pobytu v Tatrách som volala s Andrejom, mojim najvernejším ultraparťákom. On už raz na nosičských pretekoch bol.
Je to veľký, čierny Oravák, silný chlap.
– „Andrej, nešiel by si so mnou na nosičské preteky v páre?
Nechcem tam byť sama.“
A Andrej súhlasil…
A keďže každé dievča chce mať svoju vlastnú krosnu, rýchlo som si dala jednu vyrobiť. Náklad nad 30 kg už v ruksaku celkom dusí.
Škoda, že času už bolo málo a tak v piatok cestou do Tatier sme sa ešte zastavili pre hotové krosny a pokračovali smer Tatry.
Sobota bola krásna a slnečná. Andrej sa túlal po horách so svojou drahou a ja som sa túlala tiež.
Sama celý deň.
Večer prišla moja Veronika.
Prišla iba kvôli mne. Pricestovala autobusom z Nitry, aby bola s nami, pomáhala a fotila…
Nedeľa…
Rozmýšľam, či za to môžem ja. Zmena počasia, tak ako na všetkých mojich pretekoch tento rok. Eiger Ultra Trail 250, PTL, Sherpa Rallye – totálny dažďový front.
Od rána. Veľa, veľa, veľa dažďa. Sneh. Vietor. Dážď. Sneh. Vietor.
S Veronikou sme pochopili, že s tým nič neurobíme.
A tak sme išli pešo zo Starého Smokovca s krosnou na chrbte.
Kým sme prišli na štart, moje rukavice už mali asi dve kilá.
Ešteže tu bola Lenka…
A jej pravá Dulovská slivovica.
Prezentácia akoby kopírovala scenár na Sherpe.
V pršiplášťoch sme sa schovávali, kde sa len dalo.
S naložením krosny nám pomohli bez mihnutia oka chalani.
Nikto sa tu netvári, že nevidí.
Štart sa posunul.
Lialo aj tak…
Krosnu sme si nachystali na štart. Blížil sa náš čas. Andrej potreboval pomoc Janky aj Veroniky s naložením.
Ja som si sebavedome naložila náklad na seba sama.
Ani som si nestihla uvedomiť, že padám. Rýchlosťou blesku ma šľahlo o zem a ja som sa spod nákladu nevedela vyslobodiť.
,No… Sonka tuto nie si hviezda. Hlava dole a pokora. To, že máš kondíciu, tu nič neznamená.‘
Tak teda odznova.
A na štart.
Vyrážam už kompletne premrznutá.
A mokrá. Tak ako všetci. Snažím sa držať tempo s Andrejom a zároveň nebyť príliš blízko.
Chvíľu sa mu pozerám na nohy.
Ale potom už radšej nie. Mám totiž obavy, že ho náklad prevalí. A tak krok za krokom.
Aktivita je tentoraz menej intenzívna ako na Sherpe a ja mrznem.
Necítim si prsty. Keď Andrej standuje, stojím obďaleč. Nechcem obsadzovať štandy nosičom.
V niektorých úsekoch vietor silno zafúka.
A ja rozmýšľam, či sa môže zaprieť do nákladu.
Veronika aj Janka statočne znášajú chlad a mokro. Pomáhajú Andrejovi pri štandovani.
Pozorujem stovkárov.
Obdivujem ich.
S krosnou nemám skúsenosti a uvedomujem si, že aj tá najmenšia nepozornosť ma vyšle na zem.
O týždeň letím na 270 km preteky na Kanárskych ostrovoch.
Nerada by som sa zrakvila.
Cieľ sa našťastie rýchlo blíži.
A snehu stále pribúda.
Neskutočne sa teším…
Ako sa vyzujem z mokrých topánok a dám si čaj.
Zima a problém so stabilitou je to, čo ma potrápi tentokrát na rozdiel od Sherpy. A obavy o Andreja.
Skladáme náklad. Spontánne sa objímeme a pobozkáme.
S Andrejom som toho už toľko zažila.
Naše priateľstvo netrvá až tak dlho, ale veci čo sme prežili spolu, sú tak intenzívne.
Vnútri je komunita úžasných ľudí.
Teplý čaj, chlieb s masťou.
Rodičia a priatelia…
Ktorí spomínajú…
Potichu sledujem…
Ako sa dá prejaviť žiaľ aj láska…
Fotogaléria 1 (autor Veronika Štefúnová)
Fotogaléria 2 (autor Soňa Kopčoková)
