Vysoké Tatry – Sherpa Rallye 2023 (Popradské pleso – Chata pod Rysmi)

Sherpa Rallye 2023 (alebo do čoho som sa to znova namočila)

Milujem Tatry…

Milujem hory…

Milujem výzvy…

A milujem si siahnuť na dno svojich síl. Aj stále milujem silový tréning. I keď som už ex-fitnesska.

Vysoké Tatry – Sherpa Rallye 2023 (Popradské pleso – Chata pod Rysmi)

Spojila som si do naivnej predstavy, že preteky horských nosičov budú to pravé pre mňa. Dva roky som sa chystala nastúpiť na štart.

Ale bohužiaľ vždy dostali prednosť bežecké preteky.

Sama som sa na seba už hnevala. Ja viem, že keď sa chcem zlepšovať, musím sa špecializovať na jednu vec. Ale je toľko veľa zábavných aktivít na horách.

Dala som sľub sama sebe, že tento rok pôjdem stoj čo stoj. Po PTL bude pre mňa priorita Sherpa Rallye.

V septembri som mala isť na tri týždne do Tatier. V pláne som mala behať. Aj trénovať vynášky. Ale jeseň bola nádherná, teplá a slnečná.

A ja som si zakaždým vyhliadla nejaký štít, na ktorý som chcela vyliezť. Niekedy som si vymyslenú trasu prešla za šesť hodín, inokedy trošku dlhšiu aj za dvojnásobok.

Pod tými kopcami som sa cítila ako alkoholik, ktorý naplno prepadol svojej vášni.

A tak sa moja príprava zúžila na tri vynášky. Viem. Odflákla som prípravu.

Tento rok sa preteky Sherpa Rallye konajú na trase Popradské pleso – Chata pod Rysmi. Chlapci vynášajú 60 kg a dievčatá 20 kg.

Štartuje sa v nadmorskej výške 1500 m (Popradské pleso). V dobrodružnom teréne s reťazami a kramľami sa vystúpa do 2250 m (Chata pod Rysmi).

Lenže prišla už zima.

A prvý sneh a ľad. Voda, ktorá steká popri reťaziach po skale sa premenila na ľadovú škrupinu a skaly pokryl sneh.

A tak na moju prvú tréningovú vynášku som išla s malou dušičkou a dvoma pármi retiazok po mojej skúsenosti z PTL (La Petite Trotte à Léon).

Myslím, že chlapci z chaty ma tak trošku otestovali, čo za dolniacku pipku som a nechali ma naložiť si náklad samu a pustili hore.
– „Však my pôjdeme pomalšie, choď sama…“

V ten deň bol na trase jediný turista, Rumun žijúci v Budapešti, v retro turistickom oblečení.

A tak som išla opatrne a so strachom – na mačkách, aby som zistila, čo to je za nový pohyb… Išla som pomaličky. Keď som prišla hore, dostala som čaj, posedela a bežala znova dole skúmať tatranské chodníčky.

Otázku, koľko mi to trvalo, som zahovorila. No… Trvalo mi to tri hodiny. Časy dievčat na „Sherpa“ na tejto trase sa pohybujú medzi 1:15 a 2:00 hod…

Tréningové vynášky som absolvovala ešte dve. Jednu znova na Rysy a druhú z Hrebienka na Zamkovského chatu so skúseným horským vodcom a nosičom.

Keď mi v strede trasy povedal, aby som si dala intenzívnu „časovku“ po najbližšiu lavičku, ani náhodou som sa neopovážila protestovať. A hneď som pochopila, že preteky nebudú zadarmo…

Ako to zvládnem? Veď ja vôbec už od jari netrénujem na vysokých tepoch. Na mojich 250 až 300 kilometrových pretekoch (typu PTL) sa pohybujem v miernom pásme a strážim si tepy, aby som prežila štyri, päť, šesť dní behu…

Preteky sa konali v nedeľu. V stredu som vyniesla na Rysy 25 kg. Za krásne tri hodiny. No… S týmto už nič neurobím. Bude to pre mňa tréning pokory a tlmenia ega.

Budem posledná. Prijmem to s pokorou a keď ma preteky chytia za srdce, budem rok makať na tom, aby som sa zlepšila. A napokon… Sama niekedy cítim tlak, že všetko zvládam s prehľadom. A pritom to tak nie je. Pomôže mi to…

Predsa však som oslovila pár kamarátov s tým, že či by na preteky nešli so mnou. V tatranskej komunite sa ešte iba oťukávam.

Neviem vôbec, ako to celé bude prebiehať. Ale… Z niekoľkých možností nakoniec nikto nemohol. A tak ma naozaj čakala skúška odvahy.

Preteky štartovali o 11:00, ale mne budíček zvonil pred 6:00. Musím sa z ubytovania dostať 4 km na stanicu električky. Odtiaľ električkou pol hodiny.

A zo zastávky ešte hodinu šľapať na Popradské pleso.

Naložiť si batoh.

Odprezentovať sa. A odpretekať.

Predpoveď počasia…

Bola taká, ako na všetkých mojich pretekoch tento rok.

Súvislý silný dážď.

A tak na Popradské pleso už prichádzam kompletne mokrá.

Suché oblečenie som si nezobrala, aby ma nepovažovali za fajnovku zo západu.

Nakoniec som bola jediná hlúpa, čo sa nemala do čoho prezliecť a po chate v cieli som behala vyzlečená zabalená v deke. Začiatočnícke „fuck upy“…

Po príchode na Popradské pleso som sa rozhodla, že už nebudem nič piť.

Mala som hrôzu z toho, že mi bude treba cikať. Prezentáciu som si odkrútila v lejaku ako z krhly a brikety som si poukladala, ako som v daždi zvládla…

A bežala som sa schovať do chaty.

A vtom prišiel Rastík. Tak tu nie som sama.
– „Ideš natáčať preteky?“
– „Nie, Soni, ja idem natáčať Teba, potrebujem ešte s Tebou ďalší materiál.“

Dokelu. Tak Rasťo Hatiar o mne točí epizódu televíznej relácie Extrémne v horách ako o super športovkyni a bude tam môj totálny výbuch… Nevládzem protestovať a stres mam ešte väčší.

Štart sa posunul o pol hodinu, s vidinou, že dážď má ustať. Neustal… A tak stojíme pred chatou. Chlapi s krosnami, Dievčatá s batohmi. A leje na nás.

Viktor Beránek má reč a odštartuje cigánsku kapelu. Atmosféra je v momente ako pri explózii sopky. Cigáni hrajú, tancujú a spievajú ako poslednýkrát v živote.

Som tu!!! Už neriešim výkon. Atmosféra, akú človek nezažije ani na veľkých zahraničných pretekoch.

Postavia nás všetky dievčatá dopredu.

S naloženými batohmi musíme tancovať kankán. Ale aj chceme. Strieľa šampanské. A štartuje sa.

Tak toto som fakt nečakala.

Baby vyštartujú, ako na hladkých 10 km pretekoch. A ja – Alenka v ríši divov, kým sa spamätám, sú predo mnou aj chalani s krosnami.

Nevadí, hovorím si, aspoň sa neupečiem. Predo mnou je chalan s krosnami, chodníček je už úzky, budem kopírovať jeho kroky a možno to bude správne tempo.

Chodník sa premenil na potok. Občas brodíme po tenisky, občas ponad…

Chalan vpredu však ide na mňa pomaly. Veď skúsim ho predbehnúť.

A nič sa nestalo. Povzbudí ma to. Predo mnou je kočka. Zavesím sa na ňu. To bude možno lepší postup. Zrejme cíti, že som za ňou.

Pridáva. Dá sa to. Môžem ju obehnúť? Patrí sa to? Hovorili, že máme byť ohľaduplní. Tak sa ospravedlním a predbehnem.

A už vidím prvú mužskú trojku predo mnou.

Každý ma seriózny supportný tím.

Jeden hecuje k výkonu, druhy ukazuje na štandy a podáva vodu. Ich sa už neodvážim predbehnúť, čo keď ich nejako naruším a kvôli mne spadnú. A ja sa stanem čierna ovca Tatier. Ale išlo by mi.

Support je však taký zanietený, že sa neviem cez nich dostať.
– „Chalani, prosím, pustite ma.“

A pustili. Mňa to začína baviť.

Pri každom predbiehaní ma zaplaví laktát v pľúcach a neviem lapiť dych. Ale vymyslela som si trik. Podvihnem batoh vzadu a dám tri poriadne nádychy.

A je dobre! Nohy netuhnú vôbec. Iba sa bojím. Vydržím to.

Som smädná. Dokelu, vytratila som fľašku. Mám ešte jednu vzadu v batohu. Ale zastaviť nemôžem.

Vidím Rastíka, ako usilovne točí.

– „Prosím, podáš mi vodu?“

Podal. Tak mám aj ja support.

Pred reťazami vidím ženu. Je to turistka alebo pretekárka? Pretekárka!!! Ale to nedám. Alebo skúsim. Bežím s batohom až po ňu, rýchlo ju obehnem a radšej sa neobzerám, ako ďaleko je za mnou. A vôbec, koľká som. Ale posledná už nebudem.

Reťaze sa blížia. Potom už to nebude dlho. Cestu lemujú obrázky z porno časopisov. Reťaze už nie sú pokryté ľadom, našťastie nemusím nasadzovať retiazky. Opatrne po stupačkách a rebríkoch. Stráži nás Horská záchranná služba.