Vertical Rocciamelone (3538 m) v talianskom Piemonte
Vertical Rocciamelone
Začínam písať report z tretích pretekov tejto sezóny a z toho dve súťaže boli vertikálne. Keby mi to niekto povedal pred rokom, veľmi by som sa čudovala.
Ale prišlo to neplánovane a ja som neskutočne nadšená z nových vecí, čo sa môžem učiť o tréningu, o svojom tele a o novej komunite.
Posledné preteky (tiež vertikál) som absolvovala na začiatku dvojtýždňového sústredenia vo Valle d’Aosta. V tejto intenzite som nepretekala ani nepamätám.
A ukázalo sa mi to, ako výborný spôsob donútiť sa k maximálnej intenzite pomedzi dlhé behy (spojené so scramblingom a speedhikingom).
Zóny na týchto mnohohodinových tréningoch sú maximálne v Z2, ale vo vertikáloch sa dostanem až do Z5.
Po mojom mini úspechu na vertikále Valle Elvo Sky Running sme sa s Jurajom dohodli, že aj toto sústredenie zakončím pretekmi.
Vedela som, že budem mať za sebou minimálne 250 km tréningu a určite vyše 25000 m+. A sama som bola zvedavá, či jeden deň voľna bude môjmu telu stačiť.
Otvorila som môj obľúbený vyhľadávač pretekov a zakrátko na mňa zasvietil jeden sexy plagátik. Zopár klikov a bolo zaplatené.
Videá na Instagrame vyzerali úžasne. 3538 m vysoká hora, technická, s lanami a prísnymi časovými bránami. Možno stihnem aspoň limit, aj keby som bola posledná…
Opäť sa mi potvrdilo, že s pretekmi v hlave trénujem kvalitnejšie. Plus poctivejšie dodržiavam aj suplementáciu a regeneráciu.
V hlave som mala aj niekoľko otázok na trénera Zdeňka. Ako si rozvrhnúť sily a tempo, keďže na predošlých vertikálnych pretekoch mi tepy vyleteli hneď na 180.
Zdeněk si ma vypočul a hneď mal plán. Ako pripraviť telo ľahkým tréningom deň pred, ako rozdýchať bránicu a rozcvičiť sa pred štartom (nech nastupujem už spotená).
Pre mňa úplne nové veci oproti viacdňovým akciám, kde začínam pretekať najskôr po prebehnutí (prejdení) 200 km.
Na sústredení sme boli celé dní v priestore a spali sme v aute. Ale deň pred pretekmi sme si zabezpečili hotel s cieľom dobre sa vyspať a oddýchnuť si.
Cez deň iba ľahká turistika, tréning mobility a večer výklus s úsekmi. Ráno sme museli vstávať o 4:00, keďže cesta na štart bola už sama o sebe dobrodružstvo.
Išli sme cez milión serpentín po exponovanej ceste z mestečka Mompantero na horskú chatu Rifugio La Riposa (2187 m) v oblasti Val di Susa.
S Jurajom sme sa dohodli, že on hneď vyrazí smerom nahor, aby ma na časovej bráne podporil a vyniesol mi hore teplé oblečenie.
Sympatický tím už otvoril chatu Rifugio La Riposa na štarte a pripravoval všetko na preteky. Kávička, koláčik, uvítací balík, mikina s logom pretekov a záverečná pasta párty.
Toto predstavuje štandard na talianskych pretekoch za 35 eur. Juraj sa vybral hore a ja som mala akurát niečo vyše hodiny na prípravu.
Prezliecť sa do pretekového, posledný krát sa napiť, toaleta… Prichystať gély – na jednu stranu kofeínové a na druhú bez kofeínu…
Skontrolovať povinnú výbavu a potom ísť podľa Zdeňkových inštrukcií. Najprv dýchacie cvičenie a potom rozcvička.
Na rozdiel od ultrapretekov, 90% účastníkov sa tu polhodinu pred štartom intenzívne rozcvičovalo. Bežecká abeceda a výbehy do kopca.
Obrovské vyrysované stehná pretekárov mi začínali robiť stres. A trochu som sa opúšťala, čo tu vlastne robím.
Ani môj predpoklad, že som tu „incognito“, mi nevyšiel. Organizátor totiž zistil, že som ex bodybuilder a samozrejme okrem talianskych vlajok na štartovke bola iba jediná iná.
Po rozcvičke bol krátky brífing, z ktorého som nič nerozumela. A už nás stavali do radu, keďže štartovalo sa po piatich sekundách, aby sme sa v technických partiách nezabili.
Okrem toho nás už včera upozornili, že panuje výstraha prvého stupňa pred búrkami a preteky môžu kedykoľvek zrušiť. Toho som sa veľmi obávala.
Aj napriek tomu, že sa bojím, som veľmi namotivovaná. Tu na Vertical Rocciamelone sa zišla elita skyrunningu.
Majster sveta, víťazka Monte Rosa Sky Marathon, ale aj ďalší rekordéri a medailisti. Môcť sa porovnať s takýmito atlétmi – to čo chcem.
A robiť moje maximum pre to, nech sa im priblížim, ako sa len dá. Štartovanie po číslach mi vyhovovalo, eliminovala som stres zo štartu.
A išla som si svoje. Spätne vidím, ako veľmi mi kvalitnejšia príprava a Zdeňkove odporúčania pomohli.
Na prvých vertikálnych pretekoch mi tepy hneď vyleteli na moje maximum. A ja som rozmýšľala, či odpadnem alebo nie.
Teraz som začala miernejšie a postupne som sa vytlačila do červených zón, ktoré som už držala až do cieľa. Učím sa…
Štart a ja už bežím do kopca. S paličkami a hlavou dole… Keď sa ma Juraj pýtal, či boli výhľady… Veru naozaj netuším.
Niektorí obiehajú mňa, nejakých dokonca predbieham aj ja. Sledujem čas. Do pol hodiny doplním prvý gél.
Trasu som si v hlave rozdelila na tri časti. Prvú po chatu Rifugio Rifugio Cà d’Asti (2854 m), ležiacu zhruba v polovici trasy…
Druhú po časovú bránu, kde by mal byť Juraj… A tretiu po cieľovú „rovinku“ na Rifugio Santa Maria na vrchole Rocciamelone (3538 m)…
Aj moje ciele sú na rôznych úrovniach. Prvý – stihnúť časovú bránu… Druhý – dobehnúť do cieľa v limite… A tretí – ak sa budem dobre cítiť, podať svoj maximálny výkon.
Z bežcov viem hneď identifikovať tých elitných. Najlepší má obiehajú po štvornožky v prudkom kopci, zhrbení takmer do klbka.
Trenky im praskajú od pracujúcich kvadricepsov. Vydávajú všelijaké zvuky a dýchajú tak silno, že to počujem aj so slúchadlami.
Čakám na úsek, kde si viem dať gél bez toho, aby som sa zadusila. Podarilo sa. Dostal sa dovnútra. Na prvej občerstvovačke nezastavuje nikto, ani ja.
Prvá polovica bola pre mňa náročnejšia, veľké dusno a sklon aj 50%. Za Rifugio Cà d’Asti nasleduje môj druhý úsek.
Dostávam sa do nadmorskej výšky 3000 m… Horšie sa mi dýcha, ale ochladzuje sa. Niektorí ľudia už spomaľujú a ja idem svoje tempo ďalej.
Vyzerám Juraja (aj keď príliš ani nie). Každý krok bude dôležitý v tomto technickom teréne. Pozriem rýchlo na hodinky.
Limit by som mohla stihnúť, ale snáď ma nezastavia pre búrku. V diaľke hrmí. Chcem dôjsť po cieľ a dobre! Druhý gél. Ten som prehltla zle…
Vzduch sa stáva redším, ale dodýchavam. Predbehne ma dievčina, ktorá ide s rukami po zemi v sklone ako opica.
Vidím stĺp s časovým limitom a tam stojí Juraj. Vychádza mi slza… Ale teraz ešte nie, lebo nebudem vedieť dýchať. Čaká tam. Aj horská služba.
Odhadzujem palice (na tomto mieste povinné). A trošku pobehnem. Čas mám dobrý, dokonca fakt dobrý, veď limit 2:15 hod stíham s obrovskou rezervou.
Ale nohy sa mi už čím ďalej, tým viac podlamujú. Už nech sú laná. Juraj za mnou kričí:
– „Ťahaj sa po lanách z celej sily, silno rukami.“
Ťahám. Sila tam ešte z fitness zostala. Ale v tele už ostalo energie menej. Víťazi už schádzajú dole a povzbudzujú.
Ukrajujem metre a občas mi chce ísť hrča do krku. Prosto znova si idem tvrdohlavo za svojim. Jeden môj známy mi povedal…
– „Ale veď tam sú špecialisti, ktorí trénujú iba na to. Úplne iná disciplína ako to, čo robíš Ty. Ty si diesel, beháš pomaly.“
Ale Juraj ma podporil. Aj Veronika, Rudko, Janči… A tí, ktorí veria v silu vôle, presvedčenia, entuziazmu.
Už vidím cieľovú chatu Rifugio Santa Maria. Ostatní pretekári povzbudzujú, aj keď sú celí zmrznutí v začínajúcej búrke. Som tam.
Hore zúri silný ľadový vietor, čo vyráža dych. Schovám sa dovnútra a potajomky pustím slzy. Chýba mi tu Juraj.
Horskáči ho nepustili. Obliekam si fukérku a s roztrasenými nohami pomaly schádzam smerom dole.
Vstrebávam dojmy… Som tak šťastná. A v hlave si premietam zoznam vertikálnych pretekov, ktoré som si už našla ako ďalšie.
Na ceste dole ma očakáva Juraj s teplým oblečením. A dole úžasná pasta párty. Taliani. Žijú športom a horami. Tu som doma.
S časom 1:24 hod a parametrami 4,5 km pri prevýšení 1343 m+ do nadmorskej výšky 3538 m mám stratu na víťazku 18 minút. Nemožné? Neviem. Uvidím…
V rámci umiestnenia to znamená celkové 10. miesto medzi ženami a 5. priečku v mojej kategórie (dve vekové úrovne).
Preteky zo 108 štartujúcich účastníkov dokončilo iba 62 bežcov (46 atlétov nedokončilo vzhľadom na prísne časové limity).
Fotogaléria (pretekový deň)
Fotogaléria (trénigový deň)
