Ötzi Trail Run v talianskom regióne Südtirol

Ötzi Trail Run – Vertical a Skyrace na jeden záťah

Keby som tieto preteky chcela opísať stručne bolo by to – jeden masívny infarkt a jeden viacnásobný.

Krátke a rýchle trate sú pre mňa stokrát viac náročné ako bežať týždeň multiday ultramaratón s minimom spánku.

Prečo to teda robím? Prečo som do svojej pretekovej sezóny začala zaradovať aj vertikálne preteky do kopca?

Plus krátke a rýchle skyrace, keď mojou silnou stránkou bude odolnosť a extrémna vytrvalosť? Dôvodov sa nájde viac…

Nechcem sama seba diskvalifikovať. Fascinuje ma tento koncept rýchlych pretekov. Bývajú tu úplne iní bežci oproti dlhým ultra. Ale aj miesta a samotný pocit pri výkone.

Síce tu nemám šancu vyhrať alebo byť na prvých priečkach, keďže hlavne trénujem extrémnu vytrvalosť. Chcem však zažívať i toto, aj keď skončím v strede štartovného poľa.

Jedine na pretekoch sa dokážem donútiť vydať zo seba naozaj všetko, vytepať sa na 200 úderov, ísť na doraz.

Vec, ktorá ma posúva aj v dlhých pretekoch. Pre mňa výborný tréning rýchlosti. Nemám stáleho bežeckého parťáka, ale tu ich mám…

Preteky milujem, ale ťažko by som zvládala v takej frekvencii dlhé ultra. Tu som po dvoch až max desiatich hodinách hotová a ešte mám jeden víkendový deň pred sebou.

Objavila a zamilovala som si menšie preteky v Talianku, so 100 či 200 bežcami a nadšenými organizátormi, skvelou pasta party a neskutočne prajnou atmosférou.

Aj napriek tomu moje srdce patrí ultra a to najmä viacdňovým pretekom. Ale idem Vám opísať moje zážitky z krásnych pretekov v Südtirol – Ötzi Trail Run.

Prečo Ötzi? S Jurajom sme si veľmi obľúbili Südtirol, konkrétne Merano a jeho okolie. V podstate sa to stalo pre mňa také športové „paradiso“.

3000 m vysoké kopce, cyklotrasy, skialpy, možnosť behať aj v zime, športovec sa nájde za každým rohom.

Veľkú noc sme plánovali tráviť tu. A ja som sa rozhodla urobiť prieskum, či v okolí nebudú nejaké preteky, ktoré by som si mohla dať v rámci tréningu.

Na stránke Wedosport som objavila preteky Ötzi Trail Run, iba 20 kilometrov od miesta, kde sme ubytovaní.

A dokonca ešte aj koncept dvojitých pretekov – vo štvrtok vertikálny kilometer a v sobotu skyrace. Dostala som požehnanie a už som bola prihlásená.

Tréner behu Zdeněk mi na Veľkú noc prichystal tréning priamo na trati. Jeden deň tréning zbehov (a potom neschopnosť dva dni chodiť).

Druhý deň voľný beh na obzretie trate a jeden deň tréning na trase vertikálu. Pomedzi to oddych, ľahké behy, posilka a turistika.

Vertical

Tieto preteky sa konali vo štvrtok večer o 18:00. V Merano som zostala sama, keďže Juraj mal ešte prácu.

Trochu som mala stres… Ako sa vlakom dopravím na štart, či budem stíhať a či vôbec príde. Nakoniec všetko klaplo.

A vyše hodinu pred štartom som stála na registrácii. Videla som už natešených bežcov, ako si pripínajú čísla a kontrolujú štartovné darčeky.

Na registrácii boli tri panie trochu staršie odo mňa. Polhodinu pred štartovým výstrelom ukončili registráciu a odrazu už stáli na štarte aj so štartovným číslom!

Tváre favoritov už začínam poznať. Vídam ich pravidelne na týchto krátkych rýchlych pretekoch, kde vyhrávajú alebo sú na prvých priečkach. Praví atléti.

Páči sa mi to aj ako príležitosť pre nich, ako si zarobiť peniaze. Prize Money nie sú vysoké, ale isto potešia každého športovca.

Ja som si odložila batoh s náhradným oblečením. Tieto ruksaky organizátor vyviezol hore lanovkou do cieľa, aby sme sa prepotení mohli preobliecť do suchého oblečenia.

Minúty pred štartom sa bežci venujú rozcvičke. Pri ultra v pohode postávame a debatujeme. Tu sa každý zdá byť plne sústredený. Rozklus, abeceda, výbehy do kopca…

Tesne pred štartom organizátor (najväčší búchač Südtirol) predstavil favoritov a poprial nám šťastie. A potom to začalo.

Prvých 500 m asfaltový výstup, kde sa každý snaží chytiť si pozíciu, aby neskôr pri úzkom stúpaní nemal pred sebou pomalších bežcov.

Aj keď sa vždy hovorí „neprepáľ štart“, tu to neplatí, inak človek ostane vzadu. A treba dúfať, že to neskôr nejako rozchodí.

Keď som si prechádzala trasu, tušila som, že toto bude pre mňa ťažké. Mam silné nohy a dobrá som v čo najprudšom stúpaní – na paličkách i na rukách (čím väčší sklon).

Tu však prvé dva km sú behateľné a dokonca tam bude krátky traverz. Nič to, prosto musím bojovať, čo to dá.

Po dvoch km som vedela, že budem rozkladať palice. Slon sa má sprísniť a mne sa uľaví. Štartovné pole sa už utriaslo, elita bola vpredu a ja som pocitovo bola v strede.

Vedela som, že musím udržať rytmus a dať si pozor na energetické straty zlým došlapnutím alebo zabratím.

Pomedzi intenzívne dýchanie sa snažím aspoň cucnúť iontový nápoj a vedela som, že v strede by som mala dať gél.

Mala som ho pripravený vo vrecku na kraťasoch. Na vertikáloch vždy čakám na tú chvíľu, keď si myslím, že teraz sa tým gélom nezadusím.

Sklon sa trochu položil a mne sa to podarilo. Kratučký úsek po asfaltke a ja som vedela, že ma čaká posledné prudké stúpanie po trávnatom kopci.

Záver sa mi podarilo nakoniec bežať. Aké šťastie! A aké smutné. Nik ma nečaká v cieli. Prebeh cez oblúk.

A krátke interview s organizátorom. Slovensko často nevidia na štartovke. Nakoniec z toho bolo aj celkom pekné umiestnenie.

Výborné pohostenie, zadarmo lístok na lanovku dole a pekné darčeky. Prvá úloha bola splnená.

Sunny Mountain Trail

Jeden deň voľna pomedzi vertikál a skyrace. Ráno som začala mobilitou, výklusom a ľahkou posilňovňou.

Doplniť energiu, vynechať vlákninu, dostatočne sa hydratovať. A už tu bola sobota. Aj s podporou Juraja.

Hneď to bude celé veselšie. Deliť sa o radosti aj obavy. Najprv som si dala ľahké raňajky, ryžová kaša, káva a popíjať Edgar drink.

Registrácia prebiehala na námestí v Naturns (Naturno), nádherné kúpeľné mestečko. Podľa stánkov bolo vidno, že to s programom aj after party myslia vážne.

Ötzi sú lokálne podujatie. Ale vidí sa, že organizátori sú skúsení bežci, ktorí chodia po zahraničných pretekoch.

Dostala som číslo, usmernenie a štartovný balíček. Čakal ma tu krásny ruksak s logom Ötzi, darčekové poukážky, uterák s logom, pravý tirolský speck a pivo. Milujem tieto preteky.

Čas mi zostal akurát na rozcvičku. Aj keď som ráno pociťovala zimu, teraz som sa veľmi rýchlo zohriala (takže rukávniky a bunda išli hneď do auta).

Znova okolo mňa akoby každý vedel presne, čo má robiť. Známe tváre talianskych búchačov. Najprv ma prepadol stres. Nebudem posledná?

Potom som si uvedomila, že musím zmeniť pohľad. Aká česť to bude pre mňa. Byť medzi takýmito elitnými atlétmi.

Aj keď tu nie som favorit, ale outsider z pohľadu umiestnenia. Som tu, som súčasť a urobím svoje maximum.

Povinnú výbavu nám kontrolovali dôsledne. Každému. Na štart prešli iba označení. Podľa profilu trate som vedela, že najťažšie pre mňa bude cca prvých 8 či 9 km.

Behavé stúpanie. Permanentne. Potom rovnaký zbeh. A až potom sa mi uľaví, keď začne dlhý prudký výstup.

Všetci sme vyštartovali, akoby zajtra nebol deň. Áno, aj ja. Skúšam. Koľko telo znesie a ako to zvládne. Všetko sú to zatiaľ tréningové preteky.

Keď mi tepy ukázali 200, zmenila som obrazovku. Pri prvom zbehu ma ešte čerství bežci obiehali. Stále moja slabosť.

Minulý rok som pol roka nemohla ani chodiť dole kopcom kvôli zlomenine. Blok zatiaľ zostal. V kolene a asi aj viac v hlave.

Budem na tom pracovať. Po zbehu však prišlo dlhé stúpanie. Tam som aj ja zažila pocit úspechu medzi týmito rýchlikmi a mohla som ich pár predbehnúť.

Bolo strašne horúco. Teploty nečakane vystúpili až na 28 stupňov. Svah to bol južný a suchý. Na prvej občerstvovačke som si dala gél, doplnila vodu a dala hlavu do fontány.

Na druhej mal čakať Juraj a vymeniť mi flašky za nové s mojim Edgar ionťákom. Keď som vystúpala hore, zistila som, že to sa nestane.

Juraj ma čakal na mieste, kde sa vyviezol lanovkou a občerstvovačka bola ešte ďalej približne o 2 km. Uff.

Nemala som už žiadnu vodu. Dalo ma to dole. Ale potom som si povedala, že sa nedám znechutiť. Vydržím. Stáva sa.

Na druhej občerstvovačke som si dala ionťák z ich ponuky, doplnila vodu a bežala ďalej. Stále bolo ohromne horúco, slnko pálilo neúprosne.

Na ceste stál pretekár s kŕčom v nohách. Ďalší sedel na kameni skrútený. Po necelých 20 km. Čo by robili na ultra?

Do štvrtej (poslednej) občerstvovačky nás čakal nádherný úsek, na ktorom sa ale ja celkom bojím ponáhľať. Technický single track po kameňoch, občas zaistený reťazami.

Tu nechcem spadnúť. Hore dole rebríkom a prebeh po dvoch tibetských mostoch. Krása. Horšie však bolo že aj mňa začali chytať kŕče.

Zišiel by sa môj slaný ionťák od Edgar. Musím vydržať po občerstvovačku. Kŕče som mala na zvláštnych miestach. V tvári a chrbte. Asi minerály. Dala som si ďalší gél, už nekofeínový.

Keď som konečne dobehla na poslednú občerstvovačku, zjedla som pol banánu namočeného v soli. A poriadne doplniť tekutiny. Zatiaľ som ani raz necikala.

Predo mnou bol zbeh. Dlhý, až do cieľa. Bála som sa, že tu ma všetci predbehnú. Zopár ich bolo. Ale takisto aj pár zombies.

Takých, čo išli krokom dole. Myslím, že energiu som dopĺňala správne, stále som mala dosť síl pokračovať.

Pár km do cieľa. Záverečný prebeh mestom. A Juraj v cieli. Nádherná medaila, úžasný program pre všetkých, pohostenie z grilu.

Nádherná akcia a vďaka nej som spoznala ďalšie preteky, Schnalstal Alpine Trail. Už som prihlásená. Na vertical aj na sky. Teším sa na zážitky, prekonanie sa, miesta a ľudí…