Vertical del Lago di Como

Niekde som už zmienila, že tento rok považujem za svoj prvý v súťažení na vertikálnych pretekoch.

Minulý rok som prvý krát vyskúšala, čo tento súťažný formát znamená. A aj napriek mojej kariére v extrémne dlhých pretekoch mi táto zmena veľmi zachutila.

Vertical del Lago di Como (VLC) boli ďalšie v rámci Talianskeho pohára „vertikálov“, ktorých som sa chcela zúčastniť.

S parametrami 5,26 km a prevýšením 1150 m+ mi naznačoval, že by mi mohol sadnúť. Mám rada prudké stúpanie, ostré sklony a čím väčšie prevýšenie.

V piatok som docestovala za Jurajom a v sobotu sme vyrážali na naše milované Lago di Como. Máj býva pre nás už hraničný, čo sa týka tejto destinácie.

Jednak kvôli množstvu turistov, ale aj kvôli extrémnym horúčavám. Od zimy do jari sa tu dá perfektne trénovať bez snehu, ale potom sa už oplatí presunúť do vyšších hôr.

Sobota (deň pred pretekmi)

Preteky sa konali v nedeľu a my sme sa rozhodli v sobotu si prejsť aspoň časť trasy. A oplatilo sa. Horúčava sálala odvšadiaľ. Zhora, zo zeme, zo vzduchu.

Bolo jasné, že musím mať so sebou pitie aj keď to budú krátke preteky. Oblečenie minimálne. Šortky a tielko La Sportiva, nové Prodigio 2, ľahká vesta, fľaška a gél.

Východiskový bod pretekov bude v Carate Urio (199 m), krásnom talianskom mestečku priamo pri Lagu.

Štart bude v centre a po pár metroch roviny sa napája na strmú cestu pôvodom pre mulice (mulatiéra).

Ďalej sa sklon ešte pritvrdí a dosahuje cez 30%. Celý čas po mulatiere alebo po mačacích hlavách.

Na jednej strane výhoda netechnického terénu a na druhej strane nevýhoda zapadnutých paličiek.

V sobotu sme si teda s Jurajom vyšli polovicu trasy, aby som si pošetrila nohy na deň pretekov (v nedeľu)…

Ubytovanie sme mali v malom retro hotelíku mimo davov turistov. Aký pokoj tu teraz panuje.

V sezóne toto miesto na chvíľu opustíme a vrátime sa znova, keď bude kľud. Večer sa dať do pohody, všetko pripraviť a spať…

Nedeľa (deň pretekov)

Ráno na registrácii sme si uvedomili, že sme na pravých talianskych pretekoch. Milión dobrovoľníkov.

Nadšených pre vec. Veľa z nich pomáhali s registráciou, potom sa rýchlo prezliekli a bežali pretekať.

Pred štartom som sa rozcvičila, všetko som dala na svoje miesto a desať minút pred štartom som sa postavila do koridoru.

Taliani odrazu začali vyhlasovať 20 favoritov. 10 žien a 10 mužov, ktorí štartovali z prvej línie. A ja som tam bola!

Tak pomaličky sa aj tu prehrýzam. Chcem, áno, taká som. Vždy chcem naj, ako sa dá. Tak to mám rada. Cítila som záväzok ešte viac sa snažiť.

VLC sa rovná čistokrvný vertical. Štartuje sa pri jazere a končí sa na vrchole hory Monte Colmegnone (1383 m).

Prvých 200 m+ pretekárskej trate bol čistý boj o miesto. Aj s lakťami. A to doslova. Mulatiéra a schody.

Snažila som sa, koľko sa dalo, aby som nemusela neskôr predbiehať veľa pomalších bežcov.

Ďalších 400 m+ bolo ešte strmších, sčasti lesom a čiastočne s výhľadom. No ja som si na pretekoch výhľady neužila. Bol iba cieľ prežiť.

Správne ukladať paličky a ísť svoje tempo, ktoré viem udržať až do konca. Niektoré časti lesa boli tak strmé, že museli natiahnuť fixné laná, aby sme sa priistili.

Horúčava na týchto pretekoch bola naozaj brutálna, ale vedela som, že to dlho nebude trvať.

Po strmom lese sa otvorila lúka a pohľad na cestičku, ktorá vedie až na hrebeň, kde bol cieľ pretekov.