Crossing Switzerland 2024 – v cieľovej stanici Montreux (Lac Léman)

Crossing Switzerland

Hneď na začiatku sa chcem ospravedlniť. Tieto preteky som bola zbabelec a zatajila som ich pred Vami. Teda, na začiatku nie.

Ale čím viac sa blížili, tým viac mi odchádzala psychika. Prečo? Sama neviem. Prvé viacdňové tohtoročné preteky UTLAC 250 km sa mi podarilo dobehnúť.

Bojovala som na nich s neustálym zvracaním a preťaženým svalom, ale napokon som to úspešne celé zvládla.

Úvod

Ďalšie multiday preteky v poradí – Crossing Switzerland. 390 km s prevýšením 23000 m+. A o mesiac neskôr UTMB PTL (300 km) s Lenkou Poláčkovou.

Lenka v máji vystúpila ako prvá Slovenka bez kyslíka na himalájsky Mount Everest (8848 m), najvyšší vrchol planéty.

A ja som sa začala opúšťať. Čo ja s takou superatlétkou budem robiť, veď je o desať tried lepšia, mladšia a neviem, čo všetko ešte…

Na Lenku som sa neskutočne tešila a začala som sa báť, že sa počas Crossing Switzerland zraním či preťažím a nakoniec to celé pokazím. Hlava. Odišla…

O svojich obavách som povedala Jurajovi. Pomohol mi:
– „Soni, nerob si tlak. Tieto švajčiarske preteky budú ideálny tréning na PTL.“

– „Choď tam a aj keď prebehneš len 100 km alebo 200 km (z 390 km), stále to bude super tréningový zážitok.“

No dobre. Tak ja teda ten veľmi lákavý Crossing Switzerland (aj napriek okolnostiam) nakoniec predsa len skúsim.

Ale tentoraz to nebudem trúbiť do sveta. A pôjdeme iba my dvaja a budeme mať na telefóne Jančiho.

Človeka, ktorý z domu so mnou „prebehol“ všetky moje preteky. Génius na mapy a prepočty, ochotný pomôcť mi na telefóne so spánkovou depriváciou aj o 3:00 ráno.

V príprave na Crossing Switzerland som bola dôsledná. Nechcela som opakovať chyby z UTLAC 250 (Lake Como Ultra Trail 250).

Dva týždne pred Crossing Switzerland sme si dohodli tréningové sústredenie s Pavlom Palonczým a Majom Priadkom.

Do Švajčiarska som pricestovala dva dni pred štartom. Aby som mala čas naspať do zásoby a prichystať si veci.

1. deň – sobota 20.07.2024

Štart pretekov bol naplánovaný na sobotu o 22:00. Prezentáciu som vybavila už v piatok večer. A potom už iba čakať… Nesedí mi to. Už aby som bola v priestore.

A čo ešte viac nemám rada – štart pretekov. Aj keď nás čaká zhruba 4 až 6 dní pretekov, ľudia vyštartujú ako na šprinte na 100 m. Áno, ja s nimi.

Potom ma vždy zavalí laktát, oblieva pot a celá stuhnem. Tento rok som si už svätosväte sľúbila, že to neurobím.

Prvýkrát som si na štart dala do uši slúchadla a pustila moju hudbu. Až keď sa masa pohla, pochopila som, že mám bežať.

To bola prvá zo zmien, ktorú som chcela urobiť na týchto pretekoch. Plánovala som aj zmeniť stratégiu spania a jedenia.

Povedala som si, že teraz je ideálny čas sa odvážiť to urobiť (a vyskúšať niečo nové). Ale o tom postupne…

Na štarte Crossing Switzerland nás bolo takmer 300 pretekárov. Noc bola krásna s obrovským splnom nad nami.

Vedela som, že prvých 30 až 40 km týchto pretekov musím odtrpieť a potom sa štartové pole už celé utrasie.

Môj „diesel“ sa poriadne naštartuje, pole pretekárov sa konečne roztiahne a vojdeme do veľkých hôr.

Dovtedy musím vydržať nasadené (relatívne rýchle) tempo a pomerne behateľný (menej kopcovitý) terén.

Časové brány na začiatku sú neúprosné (spánok prichádza do úvahy najskôr druhú noc zhruba po úvodných 24 hod).

Jančimu a Jurajovi som povedala, že prvých 300 kilometrov nechcem počuť, na akej pozícii sa nachádzam. Chcem riešiť čisto moje pocity.

Okrem mňa na ultramaratónskom podujatí Crossing Switzerland štartujú ďalší traja Slováci. Som taká šťastná.

Stále dúfam, že táto vášeň pre viacdňové (multiday) preteky chytí aj ostatných, možno aj nejakú ultrabežkynu…

Chalani Jozef a Marián štartujú v kategórii tímov. Maroš Fančovič preteká individuálne. Tak ako aj ja, všetci na najdlhšej trase (390 km).

Úseky na Crossing Switzerland som si v hlave rozdelila podľa jednotlivých lifebase (na päť menších častí).

Lifebase sú také väčšie občerstvovacie stanice (kde nájdeme v podstate všetko potrebné na pretekoch).

Máme tam občerstvenie (jedlo a pitie), zdravotnú pomoc (zdravotníkov aj masérov), ako aj možnosť sa umyť alebo si pospať.

Prvý úsek meral 78 km a mal prevýšenie 4200 m+. Čakajú ma na ňom dve horské sedla nad 2200 m (Foopass a Richetlipass).

Vyrážame z lichtenštajnského Vaduz (460 m). Prvá sekcia popri rieke Rýn po rovine a pomaly stúpame do malých kopcov.

Prvých 19 km od štartu bežíme súvisle bez prechodu do chôdze. Cítim sa dobre. Dokonca si to aj užívam.

Na približne 19. km máme malú občerstvovaciu stanicu v mestečku Mels (492 m) pri meste Sargans.

Dobieham tam už prakticky na druhý deň (v nedeľu), veľmi tesne po polnoci (príchod o 00:03).

Tu iba doplním vodu a objímem Juraja. Hneď bežím ďalej na nasledujúcu občerstvovačku Alp Walabütz. Opäť približne 20 km.

2. deň – nedeľa 21.07.2024

Vyrážam z Mels… Bežím stále, až tak sebavedome, že v jednom zbehu na tráve padám na zadok a vyváľam sa v blate. Zodvihnem sa a utekám ďalej.

Pozriem na navigáciu v hodinkách a… Hodinky na ruke nemám. To snáď nie! Nie! Bez tohto to môžem rovno zabaliť. Museli mi spadnúť, keď som padla na zem.

Bežím naproti pretekárom skoro 500 m. Nechápu… Aj v tme si našťastie pamätám to miesto, kde som spadla. Sú tam! Ufff! Srdce mi bije ako zvon…

Pálim ďalej a snažím sa rýchlo dobehnúť štartovné pole, ktoré mi medzitým ušlo (o dobrý kus cesty).

Za osadou Weisstannen v Alp Walabütz (1376 m) nám v kravíne urobili kus miesta, kde si vieme doplniť vodu a drobné jedlo (príchod o 03:36).

Neskutočne sa teším, že od tohto bodu začíname stúpať hore. Kopce milujem, bavia ma a rada v nich obieham súperov.

Čaká ma 900 m+ do horského sedla Foopass (2216 m) a zbeh do mestečka Elm (976 m). Opäť hore cez občerstvovačku Ämpächli (1485 m) do sedla Richetlipass (2252 m).

A nakoniec dlhý zbeh (vyše 1600 m-) do prvého lifebase Linthal (656 m) na 78. km. Tam už ma bude čakať Juraj.

Sľúbil mi, že sa posnaží byť na každej občerstvovačke. Dodáva mi to potrebný pocit istoty a bezpečia.

V prvom horskom sedle Foopass (2216 m) zažívam nádherný východ slnka (príchod o 05:36).

Prekvapuje ma, že na niektorých bežcoch už teraz vidím známky únavy, aj keď máme v nohách zatiaľ iba necelých 50 km.

Vcelku teraz oceňujem, že som zvládla dva dni pred pretekmi dostatočne oddychovať. S mojou hyperaktívnou povahou to niekedy býva ťažko…

O druhom sedle Richetlipass (2252 m) viem, že bolo dlho pod snehom. Rozmýšľam, ako to bude teraz. Bežím sama.

Pred časom som za sebou nechala skupinu troch Francúzov a jednej Francúzky, ktorí sa celé preteky držia pokope. Premýšľam, či nie som až príliš odvážna (sama).

Čím viac stúpame, tým viac dramatická je obloha. Pred sedlom vidím horskú chatu a pred ňou si sadám na chvíľu na lavičku.

Príde za mnou psík ktorý nemá jedno oko. Položí si mi hlavu na stehno a ľútostivo pozerá. Je to znamenie?

Idem radšej ďalej. Dopredu a hore. Po väčšom výstupe a traverze uvidím sedlo. Celé kompletne pod snehom.

Vyzerá, že stredom preletela v zime obrovská lavína, ktorá zobrala so sebou veľké množstvo kameňov.

Netuším vôbec, kde sa vlastne nachádza chodník a ani do akej miery bude bezpečné isť krížom cez sneh.

Rozhodla som sa chvíľočku počkať, nech mam aspoň na dohľad skupinu Francúzov, ktorí sú za mnou.

Keby náhodou… Skupinka o chvíľu príde a keď uvidia hŕbu snehu, vyťahujú bundy, dlhé nohavice, buffky…

Pomaly stúpam hore, paličky poctivo zapichujem do snehu. Nechcela by som absolvovať tobogán pomedzi skaly.

Pomaličky, ale predsa sa dostávam hore. A predo mnou sú obrovské preveje na celom hrebeni.

Ako sa mám cez ne dostať? Vidím tam vyšlapaný kúsok. Skúsim… Ide to. Pomalinky… Opatrne… A som hore… Ufff!

Prehupnem sa cez sedlo Richetlipass (príchod o 11:24). A tam panuje úplne iné počasie. Hmla, vietor, zima. Žiadny oddych. Alebo aspoň pár sekúnd.

A bežím dole. V hmle sa črtá postava. Ide pomaličky. Trochu sa bojím. Kto to je? Pretekár. Japonský. Ide extrémne pomaly dole.

Pozerá zvláštne dopredu a veľmi pomaly kráča dole kopcom. Obehnem ho a pýtam sa, či je v poriadku. Kývne hlavou. Bežím ďalej. Som premrznutá.

Mali by sme tu mať malé zázemie v alpe (mieste, kde sa chovajú kravy). A je to tam doslova. Stôl s pár crackermi a nápojmi, celkom biedna občerstvovačka.

Potrebujem sa najesť a dať do seba niečo teplé. Vedia mi urobiť čaj. Vedľa sídli rodina, ktorá sa stará o kravy a majú aj predaj domácich vecí.

Pýtam sa na chlieb. Majú. Som vďačná. Dostanem aj polievku (a pár otázok). Rýchlo to do seba hodím a kráčam ďalej. Keď jedlo usadne, môžem pokračovať v behu.

Do prvého lifebase Linthal (78. km) prichádzam popoludní (o 13:24). Spať tu ešte (takto skoro) nechcem.

Rada by som potiahla za Linthal a krátky spánok si dala radšej normálne v noci (niekde ďalej).

Zdržím sa toľko, aby som si stihla vymeniť ponožky, dobiť elektroniku, najesť sa a prejsť nohy hypervoltom (cca 1,5 hod).

Z Linthal (656 m) ma čaká stúpanie na cestné sedlo Klausenpass (1948 m), ďalšie alpské „sedielko“, ktoré musím prekonať.

Jedna varianta – ak mi už bude zle, zložiť sa a oddýchnuť si na občerstvovacej stanici Klausenpass.

Ďalšia alternatíva – potiahnuť to ďalších 20 km v noci so zbehom vyše 1500 m- do mestečka Altdorf (465 m). S občerstvovačkou, kde by malo byť aj miesto na spanie.

Vychádzam zo zázemia Linthal (o 14:52). Pri výstupe na sedlo Klausenpass ma chytí dážď. Najprv len dáždik a potom lejak.

Stihnem si dať na seba pončo. Nie je sa kde skryť, keďže som na otvorenom kopci. A tak to musím vydržať.

Pod pončom mám iba tielko a kraťasy. Mrznem. Ale keď zastanem, bude to určite ešte oveľa horšie.

Dobieham Španiela. Pamätám si ho z viacdňových pretekov 360 The Challenge na ostrove Gran Canaria.

Spontánne sa dáme dokopy a bojujeme. Kde už je to sedlo??? Veď zamrznem. Juraj mi volá, že mi pobeží kusok naproti.

Som šťastná. Trasie ma zima, som úplne premočená. Na občerstvovačku v Hoteli Klausenpass (z druhej strany pod sedlom) to máme ešte 3 km.

Útočisko máme v malinkej garáži hotela (príchod o 19:30). Tiesnime sa tam, premrznutí pretekári aj organizátori. Dostávam krémové rizoto. To nemôžem jesť.

Bojím sa, čo by to urobilo s mojím žalúdkom. Idem na istotu. Chlieb. Dávam na seba teplé vrstvy. Zostanem tu alebo pôjdem ďalšie tri až štyri hodiny do noci?

Zabojujem! Niektorí okolo mňa sú v zlom stave. Juraj dáva svoju páperovú bundu pretekárovi, ktorý sa celý trasie. Rozmýšľam, či mu ju ešte vráti. Nebudem tu dlho.

Čelovka, nepremokavé oblečenie a (po hodinke na občerstvovačke) vbehnem do dažďa (odchod o 20:25). Tento úsek sa zdá byť trochu nudnejší, ale ani mi to nevadí.

Dole v Altdorf (465 m) sa musím dať dokopy, pretože potom ma čaká ma okolo 60 km vo vyšších polohách. V horách bez dediny či civilizácie, alebo inej záchrany.

Zbeh v noci a v daždi sa mi zdá nekonečný. Ale všetko raz končí, opakujem si. Juraj mi podáva správy, že zázemie v Altdorf (118. km) vyzerá dobre. Teším sa.

3. deň – pondelok 22.07.2024

Na občerstvovačku Altdorf prichádzam po polnoci (o 00:39 – už v pondelok). Potrebujem sa poriadne najesť a pospať si. Mám v nohách 118 km.

Ľudia ležia popri stoloch na zemi, zakrútení vo fóliách. Tí šťastnejší tu majú support. A karimatku. Hľadám miesto, kde sa zložím. Na zemi pri záchodoch?

Alebo si dám kuklu cez oči. A ľahnem si hocikde. Pri záchodoch sú dvere. Nazriem. Sklad náradia z telocvične. Niekto už leží na žinenke. Obsadím ďalšiu.

Chcem si oddýchnuť dve hodiny. Realita však bude iná. Stovkové bolesti. Už som o nich rozprávala. Keď sa dostanem do kľudu, príde bolesť, ktorú volám stovková.

Zviera mi svaly až do kosti. Nedá mi spať. Prehadzujem sa, snažím sa aspoň ležať. Po hodine to vzdávam. Nejde to. Prichystám si veci a idem zobudiť Juraja.

Chudák. Pri mne si týždeň vôbec nepospí. Trochu sa aj na mňa hnevá. Ale ja za to nemôžem. Bolesť mi nedá spať.

Vyrážam do noci (o 03:48). Trochu zablúdim. Áno, najviac vždy v dedinách a v meste. Ale smer zostáva jasný. Vertikálny. Z Altdorf (465 m) na sedlo Surenenpass (2286 m).

A blúdim. Po meste. Som nervózna. Oddych nevyšiel podľa mojich predstáv. Juraj sa trochu hnevá, že som nespala a ja neviem trafiť tie zamotané uličky v meste.

Na hrebeni to býva oveľa ľahšie. Našťastie chytím smer von z mesta a môžem splynúť s priestorom. To mám rada. Opäť som sama. Rozmýšľam, či ma to desí. Nie…

Teším sa na úsek mimo civilizácie vo veľkých horách. Najprv ma čaká spomínané stúpanie na horské sedlo Surenenpass (2286 m).

Potom si trochu naklesám do mestečka Engelberg (1003 m), aby som znova mohla stúpať ku jazeru Trübsee (1779 m). Tam máme druhú lifebase (155. km).

Z rozprávania s pretekármi viem, že mnohí plánujú spať až tu (na Trübsee). Ale ja si chcem ísť po svojom.

Pochopila som, že najväčšiu spánkovú krízu mám od polnoci do cca 03:00 (04:00). Ak sa mi podarí naplánovať spánok v tomto časovom okne, bude to optimálne.

Panuje skoré ráno a mňa čaká dlhé stúpanie. Oblaky sa zbierajú nado mnou a občas spŕchne. Nechcem sa obliekať, aby som sa neprehriala.

Vládne neskutočné dusno a sparno. Zisťujem, že v tomto úseku som to neodhadla s vodou. Doteraz bol vždy nejaký prameň alebo potok, kde som si nabrala vodu.

Ale teraz nič. Chytajú ma driemoty a únava zo smädu. Divne ma začína klepať. Čo to je? Hypoglykémia? Dehydratácia. Bojím sa. Volám pre istotu Jurajovi.

Na chvíľu si sadnem na kameň. Nechcem panikáriť. Musím zostať pokojná, ale bojím sa, že odpadnem. Začína pršať, ale sparno to nezhoršilo.

Naberám si pár kvapiek z maličkého prameňa cez filter a pracujem s psychikou. Asi o desať minút je na trase prameň. Som zachránená. Hneď doženiem pár bežcov.

Mladý chalan, Sébastien, je komunikatívny a rozpráva po anglicky. Bavíme sa o trase, má z nej pocit, že je technická.

Hovorí mi o 50 km a 100 km pretekoch, čo doteraz bežal. Pýta sa ma, či sú to tiež moje prvé viacdňové preteky. Vravím, že nie. Zaujíma sa o preteky, ktoré som išla.

Prichádzame na vrcholovú stanicu lanovky s občerstvením. Ja sa rýchlo napijem a zoberiem si niečo na jedenie do ruky. Sébastien sa rozhodol dať si pivo a oddych.

V nasledujúcom stúpaní ma už chytá poriadny lejak. Nie je čas sa obliekať. Na letné oblečenie dám iba pončo. Mám pocit, že na nás niekto zhora vylieva vedro.

Vidím ďalšiu stanicu lanovky, ktorá však ešte nepremáva. S nádejou tam bežím a stláčam jednu kľučku za druhou. Dvere na WC sú otvorené.

Dám si pár minút, aby som sa obliekla a možno lejak ustane. A hneď tu mám iných dvoch pretekárov.

Sú úplne premrznutí a striedajú sa pri sušiči na ruky, aby sa zohriali. Prichádza čas ísť… Kúsok dole a znovu hore. V stúpaní pod lanovkou ma zase chytí lejak.

Na toto vie byť pončo ideálne. Mám ho tak nachystané vo vrecku batohu, že ho iba natiahnem aj ponad batoh a ani sa nemusím zastaviť.

Stúpanie sa mi zdá veľmi nudné. Prudké serpentíny popod lanovkou, do toho dážď a veľké sparno.

Podľa Jančiho prepočtov by som mala na lifebase Trübsee (1779 m) prísť niekedy poobede. Jedná sa o veľké alpské jazero nad rezortom Engelberg (1003 m).

Celý región patrí k turisticky známym a populárnym (najväčšie zimné letovisko v centrálnom Švajčiarsku). Ťažšie to má však support. Na lifebase nevedie cesta.

Ak ma Juraj chce stretnúť, autom sa hore nedostane (iba dole po Engelberg). Ale organizátor vybavil zadarmo lístok na lanovku, ktoré sú vo Švajčiarsku dosť drahé.

O chvíľu mi Juraj volá. Nemá dobré správy. Lifebase sa mu zdá strašne maličký, nie je tam miesto si sadnúť a zložiť sa. Pretekári majú všade povešané veci.

No… Nič sa nedá robiť. Dám sa do poriadku a skúsim opäť zabojovať. Veľa možností na výber nezostáva.

Za Trübsee (155. km) musím prekonať 28 km, niekoľko alpských sediel (cca 2200 m) a dlhé klesanie (1600 m-) do mestečka Meiringen (610 m) so zázemím (na 183. km).

Prichádzam do lifebase Trübsee za lejaku (o 14:03). Ukradnem si (v stiesnených priestoroch) kúsok miesta na zemi.

Potrebujem si konečne poriadne ošetriť nohy. Koža začína byť rozmočená a hrozí, že už začne praskať.

Pred nastávajúcim pokračovaním v daždi sa musím poriadne najesť a mentálne nastaviť, že prídem dole (do Meiringen) až okolo polnoci.

Juraj robí, čo vie, aby mi pomohol. Na jedenie si dávam čisté cestoviny a hľadám zdravotníka, aby mi pomohol zalepiť nohy.

Nachádza sa tam mladá dievčina a vedľa nej francúzsky fyzioterapeut. Kočka mi zalepí chodidla. Keď dokončí, vyjde von z miestnosti.

Francúz za ňou zatvorí dvere a strhne mi náplaste. Nechápem, čo robí. Potom pomaly a dôsledne mi ich lepí znova. Ďakujem!

V miestnosti vidím sklamaných pretekárov. Boli nastavení na zázemie, kde si dobre pospia a dajú sa do poriadku. Radšej rýchlo vyrážam (o 16:16). Nechcem strácať čas.

Za mnou ide Vittorio. A vpredu Céline, Francúzka s veľkými pretekárskymi skúsenosťami. Občas sa zazrieme, občas nie. Výhľady sú po daždi krásne.

Po 10 km by mala byť občerstvovačka pri plese Tannensee (1983 m). Predtým ešte strmšie hore do sedla Jochpass (2210 m), ale potom už iba trochu dole a som tam.

Vidím však, že na občerstvovačke Tannensee (165. km) si veľa neoddýchnem (príchod o 18:24). Zima, prší a čaká nás iba malý stan so stolom.

Ale dobrovoľníci sú milí. A čo ma potešilo, grilujú klobásku. Majú uvarenú polentu a prihodia aj pár koliesok klobásky. Aj sa bojím, čo to so mnou urobí, ale neodolám.

Dobieha Vittorio a dá si to isté. Ponúknu mu k tomu kečup. Jeho výraz tvare ako hrdého Taliana hovorí za všetko. Zasmejem sa a radšej rýchlo vstávam a idem ďalej.

Vládne tu dobrá atmosféra. Ale mňa čaká ešte 18 km a tma. Céline na seba naťahuje soft shell bundu s rukavicami a dlhé nohavice. Rozmýšľam, či robím niečo zle.

Radšej sa oblečiem aj ja. Pri prvom stúpaní sa prehrievam a nadávam si, že sa neriadim vlastným rozumom.

Potrebujem, aby mi bola stále mierna zima, nech sa mi chce hýbať. Bežím po úzkom hrebienku, exponovanom z jednej aj z druhej strany.

Na hrebienku sú kravy. Niekedy naozaj nechápem, ako sa dokážu hýbať v takom teréne. Z neho pokračuje trasa po nekonečnom suťovitom traverze.

Musím si dávať pozor. Kotúľať sa dole do doliny by som veľmi nechcela. Čakám, kedy už začne nekonečný zbeh a stále prichádza iba ďalšia zákruta.

Hrozne potrebujem na WC, ale Céline sa rozhodla, že ma použije ako vodiča. Drží sa ma ako kliešť. Prosto na tomto type pretekov niekedy treba odložiť všetky zábrany.

A bežíme ďalej. Začína dlhý zbeh a ja občas vložím aspoň pár metrov chôdze, aby som zmenila pohyb. Juraj mi volá, že ma už očakáva v Meiringen.

Sú tam nádherné obrovské vodopády (v noci prekrásne vysvietené). Natáčali tu Sherlocka Holmesa. Je mi to jedno. Chcem už spať. Nech si ich fotí, ak chce.

Ja chcem jedlo a matrac. Mám už dve noci. S hodinkou spánku. Tu si už chcem oddýchnuť poriadne. Tieto preteky som sa rozhodla vyskúšať novú stratégiu spania.

Skúsim spať trochu dlhšie a uvidím, či sa vyhnem spánkovej deprivácii a neefektívnemu spomaľovaniu kvôli halucináciam.

Rudko mi poradil aby som spala násobky cirkadiálnych rytmov (cca 1,5 hodiny).

Plánujem tri hodiny spánku a hrozne sa teším. Dám si už preventívne magnézium, aby som nemala také silne bolesti v svaloch.

Občerstvovačka v Meiringen (183. km) leží na príjemnom mieste (príchod o 22:42). A čaká ma dokonca miestnosť s poschodovými posteľami.

Úžasné. Dám sa dokopy. Rýchlo sa umyť, osušiť nohy, poriadne sa najesť a spať. Juraj si chce ľahnúť tiež (do auta), ma už celkom nakúpené aj on.

Dohodneme sa, že ma zobudí po troch hodinách. A ja si nastavím pre istotou budík tiež. Skôr, ako položím hlavu na posteľ spím… Spím… Spím…

4. deň – utorok 23.07.2024

Spím… Spím… Spím… Niekto so mnou zrazu trasie… Juraj. Mám vstávať! Vyleziem z čiernej diery von.

Oslepí ma lampa. Pozriem na Jurajovu tvár. Zaspali sme! Nepočuli sme budík… Ani Juraj, ani ja.

Stále mi nedochádza, čo sa vlastne stalo. Na telefóne vidím milión správ a zmeškaných hovorov od Jančiho.

Do riti! Čo teraz??? Pozriem sa do zrkadla. Som celá opuchnutá. Pod očami mám obrovské vačky.

Juraj mi spätne povedal, že som vyzerala ako vybuchnutá bosorka. A to som asi len začala, keď som spustila hrešenie. Na seba, na Juraja, na celý svet.

Mám pocit, že som všetko pokašlala. Ako sa to mohlo stať??? V totálnom amoku balím veci. A konečne vybieham na trať (o 05:30).

Mám pocit, že do mňa vošlo sto čertov. Zbieram jednu dušu za druhou. Mám toľko energie ako na začiatku pretekov.

Kým vyleziem 1300 m+ do sedla Grosse Scheidegg (1958 m), predbehnem všetkých, s ktorými som včera bežala (a ušli mi).

Až keď vidím Eiger, som ochotná komunikovať s Jančim a Jurajom. Nakoniec uznávam, že toto bolo zrejme to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.

Som zregenerovaná a silná. Posúvam sa v poradí. Zbeh dole zo sedla Grosse Scheidegg smerom ku Grindelwald a znova hore pod Eigergletscher (2330 m).

Slnko sa opäť hlási v plnej sile, ale som v pohode. Valím ďalej. Na občerstvovačke Pfingstegg (1387 m) nad strediskom Grindelwald som krátko (príchod o 10:54).

Dobrovoľníci na mňa nechápavo pozerajú. Musím dobehnúť stratu. Janči sa mi snaží niečo hovoriť o poradí, ale ja to odmietam. Chcem sa riadiť svojimi pocitmi.

Úsek pod Eigergletscher sa mi zdá nádherný, ale žiaľ preľudnený. Pod ľadovcom (kúsok bokom od davov) si dám par minút pauzu.

Očami sa kochám na tej kráse a dopĺňam kalórie. Som šťastný človek. Ponad hlavu mi lieta helikoptéra a ja mam zlý pocit.

Moja predtucha bola správna. Jeden pretekár potreboval pomoc. Všetko našťastie nakoniec dobre dopadlo.

Zo sedielka v oblasti Eigergletscher (2330 m) na mňa zase čaká klesanie do mestečka Lauterbrunnen (799 m). A opäť sama.

Ale nevadí mi to. Obdivujem všetku tú krasu a počúvam hudbu. Sledujem svoje pocity a drobné boliestky, ktoré postupne pribúdajú.

Znovu prichádza horúčava. Po príchode ma bude zaujímať ako prvé fontána, kde si namočím nohy. Pomaly už poznám podporné tímy a autá ostatných pretekárov.

Na lifebase Lauterbrunnen (230. km) prichádzam popoludní (o 17:30). Potom mám pred sebou najvyššie miesto celých pretekov, horské sedlo Sefinafurgga (2595 m).

Mám hrôzu z toho, že ma čaká v noci. Nadmorská výška nebude až taký problém. Sedlo však má byť technické a exponované.

Ale sedlo má byť na niektorých úsekoch aj zaistené. Doprajem si radšej poriadny servis a jedlo v zázemí na Lauterbrunnen.

A vyrážam (o 19:40). Snažím sa ľutovať sa, ale zo strany supportu to nie je akceptované. Chytá ma taká zvláštna úzkosť.

Začiatok dlhého stúpania prechádza najprv popri zubačkovej trati. Potom pokračuje mierne hore až do prekrásneho luxusného turistického mestečka Mürren.

Prechádzam okolo barov a reštaurácií, kde šťastní a spokojní ľudia sedla v teple a svetle. Smejú sa a je im dobre.

A ja z tohto pohodlného bezpečia vychádzam preč. Sama. Do tmy. A zimy. A do nebezpečného (exponovaného) terénu.

Obzerám verejné záchody a zákutia, kde by som sa najradšej zatiahla a prečkala noc. Ja toto nechcem. Bojím sa. Na konci dediny ešte vyruším zaľúbený párik.

A už sa strácam v tme. Nevidím žiadne svetla predo mnou ani za mnou. Počúvam hudbu. Ale strácam pozornosť a schádzam z trasy.

Odrazu stojím na nejakej skale. Zovrie mi krk. Slúchadlá dole a 200 m opatrne späť na trasu. Som blbá. Zrazu vidím dve čelovky.

Dvaja Francúzi, čo idú celé preteky spolu. Budem sa ich držať aspoň cez sedlo. Aj keď ich tempo mi úplne nevyhovuje, rozhodnem sa pre bezpečnosť.

Ani jeden z nich nerozpráva po anglicky, ani po nemecky. Idú si svoje a je na mne, či zvládnem sa ich držať, alebo nie. Zvládnem.

Na vrchol sedla Sefinafurgga (2595 m) vedú fixné oceľové laná. Kedysi tu boli aj drevené stupienky, ale zrejme po zime tu z nich veľa nezostalo.

Ťaháme sa za lano. Vďaka zaň. Hore na sedle nás víta priestor s rozlohou pár cm štvorcových (príchod o 00:09). Francúzi vyťahujú gély a na chvíľočku si sadajú.

Rýchlo využijem situáciu a spomínam si na francúzštinu zo strednej. Oznamujem, že idem „faire pipi“ a vypnem čelovku. Veľmi nie je kam isť a meter od nich cikám.

5. deň – streda 24.07.2024

Zostup zo sedla Sefinafurgga (2595 m). Snehové polia, sute a veľký sklon. Hľadáme cestičku. Zrazu stojíme na okraji skaly a svietime do tmy. Kade ísť?

Vyťahujem mapy.cz. Sme mimo trasy. Pomaličky opatrne, miestami po štyroch, sa škriabeme späť do sedla. A opatrne na chodník. Cik cak cez snehové polia dole.

Jeden Francúz sa obzerá, či som s nimi. Hreje ma dobrý pocit. Niekde tu by mala byt občerstvovačka v alpe. Tak veľmi si potrebujem vydýchnuť. Bol to stres.

Občerstvovačka Bundalp (1843 m) sa javí miniatúrne (príchod o 02:24). Malinká miestnosť, kde nám dávajú keksíky a chlieb so syrom. Plus čaj.

Na zemi vidím miesto na tri ležiace osoby (len tak na podlahe). Jeden pretekár akurát vstáva. Neváham a na pol hodinu si líham medzi dvoch neznámych ľudí.

Prikrývam sa goretexovou bundou. Veľmi zvláštne miesto. Hlboká nočná dolina, kde celý čas nie je žiadny signál. Mám pocit, že ani vzduch sa tu nehýbe.

Opäť vyrážam sama. Dole. Nasledujúci úsek si veľmi nepamätám. Podľa mapy som išla dole do malej osady Griesalp (1420 m).

A znovu hore do ďalšieho sedla Sattelhore (2306 m), kde som prišla doobeda (príchod o 10:06). A potom zbeh do mestečka Kandersteg (1175 m).

Tam máme malé zázemie, kde ma už očakáva Juraj. Budem si chcieť trošku oddýchnuť a dať sa do poriadku. Poriadne sa najesť a ošetriť si nohy.

Poobede (o 13:00) prichádzam na občerstvovačku Kandersteg (278. km). Juraj už čaká dokonale pripravený. Ja odvahu na veľké zmeny nemám.

Pijem proteín a jem plnú misu vločiek. Chcem si na chvíľku ľahnúť tak, aby som mala vyložené nohy hore.

Posledný úsek mi robí problém bolesť v bedre, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou vystreľuje z chrbta.

Musím dať telu trochu čas. Chcem spať približne hodinku a pol… Ale opäť tie moje nešťastné bolesti.

Neprešla však ani hodina a ja už balím ruksak. Za chvíľočku príde Juraj s karhavým pohľadom.

Asi to so mnou bude ťažké. Ale ja mám šťastie, že sú tu. Juraj a Janči na telefóne. A keď treba, tak aj Rudko a Andrej.

Vybieham (asi po dvoch hodinkách) z občerstvovacej stanice Kandersteg (o 15:02). Idem cez nádherný kaňon s vodopádmi.

Japonec Kawasaki sa ma drží ako kliešť. Asi mu vyhovuje moje tempo. Stúpa sa príjemne. Mám energiu z vločiek, čo som zjedla.

Odrazu sa však stúpanie zmení na prudký cik cak. Mne na myseľ začínajú prichádzať všetky krivdy sveta.

Ako mi Juraj niečo prísne povedal. Ako Janči chce, aby som ešte ťahala a spala až o 30 km ďalej. Ako ma bolí bedro. Prosto ja už nevládzem. Po tvári sa mi kotúľajú slzy.

Kawasaki zaostáva a necháva ma samu. Doháňam Francúza, ktorý ide sám. A ja stále plačem. Všetci sú na mňa takí prísni a nároční. Ale ja už nevládzem.

Opúšťam sa a ľutujem sa. Trasa sa stáča do sute a hmly. Francúz odbáča úplne od veci a ja neho kričím, nech sa vráti. Ďakuje mi.

K horskému sedlu Bunderchrinde (2372 m) prichádzam pod skalným bralom. Niektoré úseky predstavujú scrambling.

Na najbližšej občerstvovacej stanici Adelboden (295. km) chcem spať a basta. Nech si chalani prídu pretekať sami, keď chcú.

Predošlú noc som spala útržkovito. Prešla som najťažšie sedlo trasy Sefinafurgga (2595 m). Zbieham po suti.

Alebo (presnejšie povedané) len tak sa zošúchavam po suťovisku dole. Predo mnou vidím (krívajúceho) pretekára.

Mladý chalan, ktorý ledva došľapuje na nohy. Pýtam sa ho, či si prosí Paralen. Odpovedá, že nie, vraj si už dal dva.

Bežím ďalej dole. Zrazu mi pípajú hodinky. Nachádzam sa mimo trasy. Ešte aj toto. Preliezam naspäť krížom cez skaly.

Pribieham na občerstvovaciu stanicu v mestečku Adelboden (o 19:30). Chcem spať. Odchádza mi hlava a stále plačem. Musím sa dať dokopy.

Dobrovoľník robí lákavo vyzerajúce Raclette (rozpečený švajčiarsky syr). Ale toto u mňa neprichádza do úvahy.

Bojím sa. Pôjdem na istotu. Radšej vločky. A mäkkú žinenku. Buffku cez oči. A hlavne si teraz konečne trochu pospať.

Juraj mi neskôr rozpráva o chlapcovi, čo ledva kráčal. Keď prišiel do Adelboden, tak všetky štyri miestne žinenky už boli obsadené.

Bol veľmi vyčerpaný. A tak mu Juraj radšej ponúkol svoje auto. Chalan chcel spať pôvodne iba hodinku.

Až po troch hodinách nakoniec vyliezol z auta von. V tejto fáze pretekov už bojujeme všetci, ako vieme.

Vyrážam z občerstvovačky (295. km) do noci (o 23:15) asi po troch hodinách spánku. Po Adelboden (1329 m) ma čaká výstup do sedla Hahnenmosspass (1944 m).

A potom zbeh na lifebase Lenk (1064 m), kde Janči pôvodne plánoval môj odpočinok (15 km za Adelboden). Mám energiu po spánku.

Juraj ledva stíha prejsť tento úsek (autom dookola). Teší ma to. Chalani si už šuškajú o umiestnení a naháňaní súperiek.

6. deň – štvrtok 25.07.2024

Na lifebase Lenk (311. km) prichádzam v noci (o 02:09). Zdržím sa kratšie. Doplniť vodu a jedlo. Trochu posedieť. Zvláštne, ale začínam uvažovať už o závere.

Ešte 83 km a 3700 m+ do cieľa. Na posledných 50 km môžem mať pacera. Teším sa, že Juraj pobeží so mnou. Záver už bude bolieť, bude v noci a ja nebudem spať.

Teším sa, že konečne nebudem sama. Zo zázemia Lenk (1064 m) už stúpam iba do 2000 m. Najväčšie extrémy mam už za sebou (okrem posledného zbehu).

Vychádzam skoro ráno (o 4:16) po krátkom odpočinku (asi dve hodinky) hore do sedla Trütlisbergpass (2034 m). Pri výstupe strašne bojujem so spánkovou krízou.

Zas dusno, teplo a mňa motá. Obzerám sa, kde by som sa mohla na pár minút zložiť. Hore by mala byť vrcholová stanica vleku.

Som rozhodnutá nájsť zakutie, kde sa na pár minút zabalím do fólie a zdriemnem si. Opäť skúšam každé dvere.

A jedny z nich sú predsa len otvorené. Sadám si na dlážku vo WC. Opieram si hlavu o záchod. Pár minút pomáha aspoň na čas.

Bežím po hrebeni a snažím sa klusať toľko, koľko sa dá, nech ma to zobudí. Dlhší čas sa motám teraz okolo 2000 m.

Dobieham troch pretekárov – Angličana, Španiela a Francúza. Fajn vidieť niekoho iného ako kravy. Snažím sa ich držať.

Výstup hore a krátky zbeh pred sedlom Trütlisbergpass (322. km). A tu odrazu sa zjavia tri deti (zdravia nás). A farma. Pýtam sa pani na vodu.

Pošle ma ku prameňu. Voda zvláštne syčí a má bielu farbu. S Britom žartujeme, že máme „sparkling“. Pretekár si sadá pred dom na lavicu.

Domáca pani vyťahuje obrovský domáci syr. Ako bonus z utierky teplý chlieb. A k tomu domácu malinovku.

Pýtam sa, či je to občerstovacia stanica. Pani odpovedá s úsmevom:
– „Nie, ale ponúknite sa“.

Nikoho z nás netreba veľmi prehovárať.
– „A nejeme to náhodou deťom?“

Radšej sa len tak pre istotu opýtam. Pani sa zasmeje a otvorí dvere na komore plnej syrov. A ja si ešte pridám.

Výstup do sedla Trütlisbergpass sa stáva hneď veselší. Energia z domácej stravy. Premýšľam nad PTL (mojimi budúcimi pretekmi).

Tam sa k strave dostanem maximálne raz denne a to tiež veľmi obmedzene na horských chatách (refuge).

Zo sedla sa nám otvára úžasný výhľad. Osobité skalné veže vyzerajú ako z nejakej fantasy rozprávky.

Snažím sa držať francúzskeho pretekára pri zbehu. Pár krát sme sa už stretli na trati. Veľmi sme si síce nerozumeli…

Ale bol veľmi galantný pri otváraní ohrád na kravy. Mimochodom. Na typy ohradníkov pre kravy som po týchto pretekoch odborník.

Strunky, točiace, páčky… Vyskúšala som tu na Crossing Switzerland už takmer všetky typy otvárania týchto ohrád.

Zbieham dole. V prudkom a suťovitom teréne však letím k zemi. Odnáša si to lakeť a bedro. Chvíľku ostanem sedieť a čakám, kým najväčšia bolesť prejde.

Utriem krv a odznova. Ale svoje tempo, svoje kroky. Som už unavená, prebehla som vyše 320 km a musím sa držať svojho.

Na konci dlhého zbehu by mala byť niekde občerstvovacia stanica Turbach (1549 m). Neviem však, kde presne a keďže som v hlbokej doline, nemám to ani ako zistiť.

A tak bežím, kráčam, bežím, kráčam… Každá (akokoľvek zdĺhavá) situácia má však koniec a ja „uvarená“ prichádzam doobeda (o 09:33) do dediny Turbach (327. km).

A Juraj ma tu už víta. Občerstvovačku tvorí iba malý stôl s jedlom, ale ja najprv túžim po fontáne (a namočiť si nohy).

Juraj mi oznamuje, že tu majú aj malý obchodík a tak si poprosím pivo. Chladené. Potom zjem všetko, čo majú k dispozícii v ponuke.

Ale nastáva čas odísť z občerstvovacej stanice Turbach. Rýchlo. Už prišiel moment súťažiť. A sledovať čas.

Rozmýšľame nad stratégiou, čo bude lepšie. Aby ma Juraj do konca supportoval na trati? Alebo aby so mnou bežal v noci posledných (necelých) 40 km?

Môj stav kolíše hore dole. Ale viem, že táto noc bude ťažká. Vyberám si teda spoločnosť priamo na trase.

Nasleduje zbeh a traverz po šialenej horúčave. Je mi zle a nohy puchnú. Predo mnou leží posledný lifebase Rougemont (1005 m).

Chcela by som si už konečne riadne oddýchnuť. Predsa len som v pohybe prakticky už od polnoci.

Poobedňajší príchod (o 12:54) do Rougemont (344. km) vedie po rovine poza mesto. To ma doráža. Chalani to komentujú, že stále mrnčím.

Dám ľadovú sprchu a teším sa, ako si oddýchnem. Juraj mi však s vážnou tvárou hovorí, že už nie je čas oddychovať. To ma dáva dole.

Ale zároveň vo mne aj hlodá červík súťaživosti. Predo mnou sa pohybuje jedna Francúzka a za mnou ďalšia. Juraj si všíma, že Céline už dlhší čas sprevádza pacer.

Kým ja jem, Céline s parťákom sa už chystajú vyraziť. Je to jasné. Mám po oddychu. Vyrážam pár minút po nich.

Ale so sľubom, že na občerstvovačke Rossinière (360. km) ma už bude čakať Juraj. A posledný úsek odtiaľ do cieľa prejde spoločne so mnou (ako pacer).

Zavolám aspoň Andrejovi. Jemu sa môžem posťažovať. Chalani toho už so mnou musia mať dosť. Juraj naspal maximálne toľko, ako ja.

A Janči ako online podpora je tu stále. Raz pre mňa, keď sa chcem vyplakať, inokedy rozoberá s Jurajom trasu a časové odhady. Andrej, ako vždy láskavý, mi dodá silu.

Céline s parťákom sa mi stratili, ale stále si musím ísť svoje. Horúčava pokračuje. Musím byt stále schopná jesť.

O niekoľko minút už ich vidím ležať na tráve pri ceste. Prejdem okolo nich a ani sa nepohnú. Multiday ultrapreteky.

Cieľ – vždy maximálne oddialiť rozpad… Pokračujem a chalanom ani nehovorím, že som Céline predbehla. Času dosť.

V Rossinière (925 m) ma už čaká Juraj (príchod o 17:45). A stôl ako pre princeznú. Jedlo, bublinky, hypervolt. Ale na komfort už neostáva čas.

O chvíľku vyrážame spolu. V celej dedinke sú stanovištia s kresbami, maľbami a sochami mačiek. Smiešnych, strašidelných… Trochu mi to odvedie pozornosť.

A my znova stúpame. Ešte za svetla. Aj keď sa nenachádzame vysoko, jedná sa o technický úsek, zaistený lanami a reťazami.

Pomaly sa stmieva a prichádza noc. Posledná. Zvláštny pocit. Päť dní v priestore. Alpy. Vzdialenosť 400 km.

Z jednej strany Švajčiarska (hranica s Lichtenštajnskom) na druhý koniec (francúzska hranica). Z východu na západ.

Celkové prevýšenie 23000 m+. Ale ešte zvládnuť túto noc. A kríza s tmou sa nám stavia do cesty.

Juraj sa drží dva metre predo mnou. Neobzerá sa, nečaká ma, neľutuje. Ale pomáha. A ja zaspávam. Ideme po úzkom hrebienku. Dumám, koľko trvá pád do doliny.

Pred záverečným zbehom do Montreux (1600 m-) bude posledná občerstvovacia stanica v sedle Col de Chaude (1578 m).

A potom ešte 17 km do cieľa na Clarens Beach v spomínanom letovisku Montreux pri Ženevskom jazere.

Vystrieľala som už všetky zbrane proti zaspávaniu. Na zázemí v Col de Chaude (377. km) chcem aspoň desať minút ležať. Prosím.

A potrebujem poriadne jesť. To snáď pomôže. Hľadáme, kde sa tá chata (refuge) skrýva. Blúdime po tme a rozmýšľame, že sme ju minuli.

A nakoniec sa občerstvovačka ukáže. Zbeh 300 m prudko dole (a potom výšľap naspäť na trasu).

Dávam si otázku, či si organizátor myslel, že je vtipný. Moje kolenné úpony už majú fakt všetkého dosť.

Po príchode na občerstvovačku Col de Chaude (o 23:57) nám oznámia, že dovnútra nás nepustia a jesť môžeme vonku.

Vnútri mi aspoň na desať minút dovolia ľahnúť si na dlážku. A za tých kratučkých 10 min dobieha Céline.

7. deň – piatok 26.07.2024

Francúzka Céline iba schmatne jedlo a predbieha ma. Oznamujem Jurajovi, že mi je to jedno a chcem prísť bez zranenia do cieľa v Montreux.

O necelý mesiac mám totiž viacdňové preteky PTL, 300 km okolo masívu Mont Blanc (najdlhšia trasa v rámci podujatia UTMB).

Vidím však, že s tým nie je úplne stotožnený. A stále niečo majstruje s mobilom. S Jančim chytili pretekovú slinu. Nechcú ma tlačiť, ale…

Vidia príležitosť dobrého celkového času aj umiestnenia. Po technickom zbehu z Rochers de Naye (1971 m) nasleduje už normálnejší terén.

Juraj mi hovorí:
– „Céline ide pred nami podľa Jančiho iba 400 m.“

Pozriem sa na neho.
– „Dobre. Ale robím to iba kvôli Vám. Poď za mňa.“

Dávam čelovku naplno. Odrazu je únava preč. Už vidím vpredu dve svetlá. Nohy mám nepochopiteľne ľahké. Jedna, druhá, tretia serpentína.

Viem, že sú za rohom. Obehneme Céline s pacerom a rýchlo mizneme preč. Teraz už nezastavím. Juraj musí stíhať.

Videla som Céline do tváre. Bola úplne vyčerpaná. Bolo mi jej ľúto. Začala ma naháňať príliš skoro. Vyčerpala sa.

Niekoľko km pred cieľom zbiehame do Montreux (dole pri Ženevskom jazere). A mne úplne dochádza cukor. Skolabovať pár metrov pred cieľom by bol trapas.

Odhryznem si z poslednej tyčinky, pomaly vypínam čelovku a vychutnávam si posledné kroky po promenáde (popri jazere).

Zakaždým je to na konci taký zaujímavý pocit… Ani zima, ani teplo, šťastie aj úľava, bielo v hlave…