UTMB PTL 2024 – náš tím GIRL POWER s Lenkou Poláčkovou
UTMB PTL 2024 Full Story
Čo je správne? Ukazovať ľuďom svoje odhodlanie, snahu a dobré výsledky? Smie sa rozprávať aj o „prehrách“? Koho zaujíma neúspech a zlyhanie?
Hľadáme pozitívne vzory, pekné tváre, biele zuby a super postavy… Ja som teraz neuspela. Vo výzve, ktorá bola najviac sledovaná a ľudia mali veľké očakávania.
Je to taký pocit… Odplakala som si ho viackrát. Sama, bez divákov, doma a kus aj na trase…
Úvod
PTL. Označované ako najnáročnejšia trailová súťaž. Vlastne, preteky to nie sú. Nevyhlasuje sa poradie, víťazi sú všetci, ktorí prídu do cieľa. Klišé?
Asi nie. Dokončí ho každý rok menej ako polovica tímov. Družstiev, keďže štartuje sa výlučne v dvoj- a trojčlenných skupinkách. Bezpečnosť a náročnosť terénu.
Aj nutnosť uvedomiť si „team spirit“. Spolupatričnosť a odkázanosť jeden na druhého v ťažkých podmienkach. Nehľadieť len na seba…
PTL nerobí náročným iba jeho dĺžka 300 km a prevýšenie 25000 m+. Bude v tom viac. Jeden typ technického terénu za druhým…
Často v noci, v únave či v nepriaznivom počasí. Lezenie bez lana, prechod cez ľadovec, ferratové hrebene a nekonečné sute…
Trasa mimo turistických chodníkov, nadmorská výška nad 3000 m… Nedostatok jedla a niekedy aj vody na trase…
Ale aj prísne časové limity. Vzhľadom na nedostatok času človek upadá do stále väčšej spánkovej deprivácie.
Tvorca a spoluzakladateľ „pretekov“ Jean-Claude Marmier bol zakladateľom alpinistickej divízie francúzskej armády…
Beží sa s batohom, ktorý váži 6 až 8 kg. Prilba, ferratový set, mačky, núdzový stan – to sú iba niektoré veci z povinnej výbavy.
Ja som sa tento rok postavila na štart pretekov už po tretíkrát. Rok 2022 zostal bohužiaľ bez finisherského statusu PTL.
V roku 2023 som skončila ako finisher v zmiešanom družstve (na neoficiálnom druhom mieste v tejto kategórii) s Vittoriom Benvenutim a Giancarlom Callisardim.
A roku 2024 sa mi splnil sen a ja som na štarte vo francúzskom Chamonix stála v čisto ženskom a v rýdzo slovenskom tíme GIRL POWER s Lenkou Poláčkovou.
Prečo? Preteky málokedy opakujem. Zaujímajú ma nové miesta a nové skúsenosti. Štartovať na PTL sa rovná privilégium. Nedá sa tu prihlásiť.
Musia vás schváliť. Trasa sa každý rok mení. Zostavujú ju horskí vodcovia z troch štátov (Francúzsko, Švajčiarsko a Taliansko).
Neuveriteľne pestrá a prekrásna trať. Vedie väčšinou mimo turistických značiek, hrebeňmi a žľabmi, morénami a ľadovcom. Krása veľká.
Na Lenku som sa veľmi tešila. Bude pre mňa vzácne mať ženskú partnerku na okruhu. Väčšinou sa tu pohybujem v mužských kolektívoch.
Účasť žien na viacdňových pretekoch býva totiž okolo 5%. Ani sme sa nenazdali a polroka ubehlo ako voda.
My sme sa s Lenkou zrazu dohodovali o častiach povinnej výbavy a o tom, kde si v Chamonix dáme stretnutie.
Dvom hyperaktívnym osobám sa ťažko zlaďujú kalendáre, ale bolo jasné, že dva dni pred pretekmi sa v Chamonix stretnúť musíme.
Štart bol v pondelok 26.08.2024 o 08:00. Ja som z Bratislavy cestovala vo štvrtok najprv do Švajčiarska k Jurajovi.
A odtiaľ potom v sobotu spoločne do francúzskeho Chamonix. Lenka s Honzom sa už pohybovali niekde v priestore na camperi (aj s kocúrom a psíkom).
Vo štvrtok ráno som sa zobudila so šialenou bolesťou hrdla a hlavy. Nie! Nie! Nie! Zapchaté dutiny, tlak v ušiach, v krku tri žiletky.
Hneď som nasadila všetky možné vitamíny, spreje, cukríky, kvapky a s obavami nasadla na vlak smer Chur. Cestu do Švajčiarska som mala na štúdium trasy.
Dopredu som si vytlačila „Road Book“, papierové mapy s našou trasou, ktoré sme mali dostať až v nedeľu na prezentácii. Dôkladná príprava bude kľúčová.
Treba vedieť, či aspoň raz denne bude na trase možnosť doplniť jedlo. Na ktorých kilometroch sú čierne úseky typu vzdušný a exponovaný terén či ľadovec…
A snažiť sa týmto pasážam vyhnúť v noci. Zistiť, kde budeme križovať pramene a kde budú doliny bez vody. Podrobne som si prešla celú trasu kilometer po kilometri.
A urobila som si prehľadný itinerár (s nástrahami okruhu). S Jančiho pomocou sme doň potom doplnili ešte chýbajúce kilometre.
Do švajčiarskeho Chur som prišla neskoro večer a rovno som odpadla do postele. V piatok ráno som sa zobudila s horúčkou. To, ako som sa cítila, ťažko opísať.
Keby sa jednalo o preteky 50 km či 100 km, nastavím si hlavu a zabojujem. Ale tu ma čakalo šesť alebo sedem dní alpinizmu. Prekonávanie hôr cez deň aj v noci.
Toto s horúčkou nezvládnem. Ale nastúpiť musím. Som v tíme s Lenkou a ideme zbierať peniaze pre deti s chorým srdcom pod heslom „Srdce bije vertikálne“.
Zbierka pre detské kardiocentrum, kde zachránili život mojej Katrinke. Nemôžem sklamať. Ide o tak veľa… Piatok som celý preležala.
V sobotu ráno mi bolo už trochu lepšie, aspoň teplota ustúpila. Sadli sme do auta smer francúzsky Chamonix. Na jednej strane som sa neskutočne tešila…
Na strane druhej som mala obrovský stres z toho, čo bude so mnou. Cestu sme zbytočne nehrotili, zastavovali sme sa a obdivovali krásu hôr.
Pri príchode do Chamonix sme sa najprv zastavili za Honzom a Lenkou, aby sme doladili posledné detaily ohľadom pretekov.
Nechala som Lenke papierové mapy, aby si mohla študovať trasu. Skontrolovali sme si časti povinnej výbavy a obidve sme prvý raz vyskúšali mini ultraľahké sedáky.
No… Pribrať nemôžeme ani jedna… Všetko naznačovalo tomu, že o chvíľu to vypukne. Po „porade“ sme sa išli ubytovať. A mali sme pred sebou ešte nedeľu.
0. deň – nedeľa 25.08.2024
Nedeľa slúžila na prezentáciu, brífing a posledné prípravy pred pretekmi. Doobedie som strávila oddychovaním.
Cítila som, že moje telo bojuje s chorobou. Prečo sa mi to stalo? Na najdôležitejšie preteky mám takú smolu…
Zmietali so mnou emócie ľútosti v kombinácii s obrovskou túžbou vyštartovať… A zároveň aj s obavou, či to moje telo zvládne.
Aké krásne je štartovať v tíme a aké to môže byť náročné. Asi ak by sa jednalo iba o mňa, tak neštartujem.
Ale sme dve v tíme. A bežať budeme s veľmi dôležitým účelom… Pre detičky s chorým srdiečkom…
Cítila som mierne zlepšenie. Ale na druhej strane som vedela, čo nás čakáva. Som tu na PTL už po tretí krát…
Na prezentácii som sa cítila ako narkoman, ktorý dostane svoju dávku. Staré známe tváre! Taliani Vittorio, Giancarlo a Elena… Eoin z Írska…
Moji úžasní spolupútnici z viacdňových pretekov. Ultráci sú zvláštna zberba, ale pretekári z multiday pretekov sú riadna subkultúra.
Na ich tvárach a hlbokých vráskach sa odráža, čím prešli. Pohľad na nich vzbudzuje rešpekt. Ešte stále sa medzi nimi cítim ako neskúsené ucho. Ale oni ma prijali.
Spoznávam dobrovoľníkov z minulých ročníkov. Na prvý pohľad babičky a sivovlasí páni. Ale ja viem, kto sú.
Francúz Vincent Delebarre, predchodca Kiliana, niekoľkonásobný medailista UTMB (i Grand Raid na výchdoafrickom ostrove Réunion)…
Švajčiar JeePee Lüthi, päťnásobný finisher PTL… Eric, horský vodca z francúzskeho Chamonix… A mnohí ďalší…
Na prezentácii dostaneme čísla a tašky na drop bag. Skontrolujú nám dôležité časti povinnej výbavy – ako úväzok, prilbu či mačky.
A dajú nám školenie na používanie satelitného telefónu… Pár fotiek, káva a ideme na brífing. Z predošlých ročníkov viem, aké dôležité bude počúvať.
Z mapy sa dá vyčítať stúpanie (resp. klesanie) a vzdialenosť. Ale neuvidíte tam, či Vás čaká pekný chodník alebo kamenná suť (kde žiadny krok nebude pevný).
Takisto sme potrebovali informácie, v akom stave sa nachádza ľadovec, kde budú nástupy na ferraty a v ktorých úsekoch nebude dostupná voda.
Na záver brífingu sme si vypočuli nečakanú správu. PTL sú preteky s minimom podpory. Na 300 km (ktoré idú pretekári priemerne šesť dní) máme iba dva lifebase.
Tam sme počítali s podporou našich blízkych. Ale… Tento rok nemôžeme mať pomoc nikde.
Ani dvakrát počas týždňa na lifebase. Keďže sme s týmto nerátali, po brífingu sme obidve utekali do supermarketu dokúpiť trvanlivé potraviny.
Syr, sušené mäso, trvanlivý chlieb. Trasa La Petite Trotte à Léon (PTL) totiž nevedie okolo obchodov.
Potom ostáva už iba ľahnúť si a čakať na štart. Dúfala som, že moje telo využije posledné chvíle voľna na regeneráciu z choroby.
1. deň – pondelok 26.08.2024
Ráno sme si privstali, aby sme všetko v kľude stihli. Juraj sa ešte ponáhľal do pekárne, aby som mala na cestu pečivo.
Môj chlebový motor ma nikdy nesklame. Kráčali sme do centra Chamonix s obrovskou taškou (drop bag). A s naloženým batohom. Ako s týmto chcem bežať?
Vidím staré známe tváre. Objímame sa s ľuďmi, s ktorými som zažila silné chvíle na trati. Dobrodruhovia, horali, bežci, spriaznené duše.
S Lenkou odovzdáme drop bagy, spoločne sa vycikáme, ideme si po satelitný telefón a potom už pod štartový oblúk. Stisnutie od blízkych…
Odrazu vidím slovenskú vlajku. Peter! Chalan, ktorý na nás počkal pár dní v Chamonix, aby nás mohol povzbudiť na štarte.
Som dojatá. Hlavou mi preletí, že často ľudia, ktorých sotva poznám, mi prejavia väčšie dobro ako… Ale nechám to tak.
Odpočítavanie posledných minút a my vybiehame. Koridorom cez mesto, fanúšikovia kričia a povzbudzujú.
Zrazu letí okolo mňa telefón. Lenka kričí:
– „Soni, to je Tvoj?“
– „Nie, chvalabohu.“
Ale je mi ľúto pretekára, ktorý zistí, že ho nemá.
Stúpanie. Od štartu 1500 m+ hore, kus dole a potom na môj pamätný kopec Mont Buet (3096 m). Kto ma pozná, vie prečo…
Cítim, že dýcham na pol plynu. Choroba ešte neustúpila. Ale ja chcem! Som silná, budem bojovať! Viem, že musím vydržať prvý deň a moja sila príde.
V znášaní únavy, diskomfortu, deprivácie. Prvé kilometre sú v pohode, nič príliš technické. Keď sa ocitáme na konci stúpania, pretekári stoja.
Čo sa deje? Obzriem sa a vidím. Majestátny Mont Blanc. Osvietený slnkom, uprostred bielej perinky z oblakov.
Toto si musíme odfotiť. Čaká nás krásny zbeh, skalnatou dolinou a neskôr výstup na Mont Buet (3096 m).
Je krásny. V spomienkach (z PTL 2022) som tento vrchol mala vždy sychravý a temný. Dnes sa taký nejaví…
Aj keď terén sa nezdá byť extrémny, postup tu nie je až taký rýchly ako napríklad na multiday pretekoch Crossing Switzerland (397 km/30000 m+). Ťažko plánovať.
Na prvú partnerskú chatu Chalet Skiroc sa zrejme dostaneme až večer. Viem akurát, že táto refuge vo Vallorcine (v osade Buet) nás čaká po 41 km a 3900 m+.
Zoženieme tam jedlo. A môžeme si aj ľahnúť (čo však istotne nebudeme praktizovať prvú noc)…
Najprv však zbeh dole 2000 m-. Toto som celé leto trénovala. Chvalabohu. Viem, že toto bola moja „Achillova päta“ alpských pretekov, kým som nezačala trénovať „von“.
Na Chalet Skiroc vo Vallorcine (41. km) prichádzame už večer (o cca 20:00). Koncentrácia pretekárov sa javí stále dosť veľká.
Ale viem, že o pár hodín už často budeme v priestore úplne samé. Mám to rada. Aj keď navigácia vo voľnom teréne bude oveľa ťažšia.
Na chate rýchlo dávam hodinky a telefón do nabíjačky, vybavím WC a idem sa rýchlo najesť. Teplé jedlo sa mi zdá (na môj vkus) na aktívny pohyb trochu zvláštne.
Varí Nepálčan. „Couscous“ s mätou a k tomu mäso na šťave. Na kuskus odvahu nenájdem. K mäsku si dám radšej overenú bielu bagetu.
A pár kúskov vložím do sáčku s kusom syra. Čaká nás noc a tak sa treba dostatočne na ňu pripraviť.
Obliekame si legíny, vyťahujeme čelovky (a nechávame si fukérky po ruke). Pôjdeme postupne hore na vrch Les Grandes Otanes (2680 m).
Potom kus dole a cez sedlo Fenêtre d’Arpette (2665 m) opäť hore na chatu Cabane du Trient (3170 m). Uvidíme, čo na to povedia moje dutiny a priedušky…
Ešte pred prvým vrcholom Les Grandes Otanes nás privíta na 51. km občerstvovačka Refuge du Col de la Balme (2009 m). Tu budú iba dobrovoľníci a čaj.
Na chate nebude žiadne jedlo ani možnosť dostať sa dovnútra (keďže okolo refuge pôjdeme v noci). Ak nás chytí únava, musíme zvládnuť 26 km a ďalších 3600 m+.
Potrebujeme v tom prípade prejsť cez ferratový priesmyk Col des Ecandies (2793 m) a cez ľadovec Glacier du Trient.
Až tam (na 67. km) nad ľadovcom bude horská chata Cabane du Trient (3170 m), kde si vieme oddýchnuť a najesť sa.
Z Vallorcine stúpame pomaly do tmy (od cca 22:00). Vincent, horský vodca, nás varoval pred extrémnym vetrom na hrebeni a zimou.
Zatiaľ panuje v stúpaní teplo. Máme iba prvú noc, ale nás v tme za svetla čelovky už občas chytajú mikrospánky. Pri trati ležia traja pretekári.
Spia. My ešte potiahneme, ale úmysly máme podobné. Onedlho si na čistinke zdriemneme na päť minút aj my.
Okolo nás prejde niekoľko pretekárov. Jeden z nich má naplno pustenú hudbu. Bojuje s únavou po svojom. Chvíľka nečinnosti a trasie nás zima.
Nastáva čas ísť. 2000 monotónnych m+. Ako sa dostávame nad pásmo lesa, prekvapí nás silný vietor a zima.
Dávame si tenkú bundu, ale to nestačí. Zároveň však nechceme zastať, aby náš vnútorný motor nevychladol.
Po čase prichádzame ku chate Refuge du Col de la Balme (2009 m) na 51. Km (okolo 23:15). Sú tam dvaja dobrovoľníci (pod stanom) s čajom.
Šialene fúka a vládne zima. Pretekári na seba naťahujú všetky vrstvy, páperové bundy a rukavice.
Som taká skrehnutá, že si neviem predstaviť v tom vetre sa obliekať. Pýtam sa na WC a volám Lenku so sebou. Zatvoríme sa spolu vo vonkajšej toalete.
Uf, to je úľava. Obliekame na seba takisto všetko, čo máme. Páperky, šušťáky aj rukavice. Vonku si dáme čaj a ja do neho dávam viacej cukru ako tekutiny.
Energia sa zíde. Vyrážame hore. Ale… Lenke nefunguje čelová lampa. Stláčame obidve a nič. Po pár sekundách sme znova zmrznuté.
Musíme sa vrátiť späť do zavetria a vyriešiť tento problém. Lenka vymieňa čelovku a my vyrazíme zas na hrebeň so silným vetrom a zimou (o cca 00:15).
2. deň – utorok 27.08.2024
Trápi nás veľká zima, ale má to aj svoje výhody. Prebrali sme sa. Náročnejší terén (kde sa treba koncentrovať) v kombinácii so zimou oddialilo únavu.
Opatrne za svetla čeloviek prejdeme hrebeň, potom 500 m- dole a následne stúpanie na obávanú ferratu.
Našťastie vyzerá to, že najviac technické úseky pôjdeme už po východe slnka. Stúpame, stúpame a stúpame. Neustále už očakávame, že sme hore.
A stále nie sme. Síce výstup 2000 m+ bude veľa… Ale až tak dlho? Ráno postupne vystriedalo noc a my naťahujeme krky, aby sme už konečne videli ferratu.
Sme hore. Tu niekde predsa musí byť. Prišli sme do sedla, ale stále nie sme v 3200 m. Kade teraz? Šípka ukazuje dole vyšmýkaným a rozbitým žľabom.
Čo? Veď my máme isť ešte ďalej nahor, nie nadol. Trasa však vedie dole. Či chceme alebo nie, opatrne sa spúšťame nadol.
Pod nohami máme suť a kamene. Všetko sa pod nami zosúva. Opatrne, s paličkami… Keď sme asi v polovici zostupu, počujem zvuk.
Otočím sa a na mňa sa rúti kameň veľkosti mojej hlavy. Moje zmysly sú však otupené. A ja na balvan iba pozerám. Bože!
Stihnem iba vykríknuť:
– „Lenka!“
Ale jej reakcie sú podobné mojim. Tak toto bolo šťastie. Prilby máme na hlave, ale schytať to do chrbta, do ruky, do nohy…
To by bolo… Lenka po spamätaní sa zo šoku chytá hnev. Oprávnene. Niektorý z pretekárov na nás pustil takýto smrtiaci nástroj a ani nekričal.
– „Kto to urobil? Who did it?“
Kričí Lenka. V horách sa patrí varovať a nie mlčať.
Schádzame ďalej opatrne nadol a navigácia hlási prudko doprava. Cestička tam nevedie. Sú tu iba kríky, kamene a nič. Čo to má znamenať? Ja už viem.
Na PTL sa nepýtaj prečo. Prosto, snaž sa len nájsť cestu. Alebo aspoň azimut (smer). Predierame sa kríkmi, nahnutým svahom, členky nám vykrúca do všetkých strán.
Zrazu vidíme, že naklesané m- musíme znova nastúpať do sedla Col des Ecandies (2793 m), kde zrejme začína ferrata.
Stúpame popri snehových poliach strmým úsekom nahor. V sedle zastavujú pretekári a nasadzujú si úväzky a ferratové istenie.
Stojí tam dobrovoľník a rozdáva inštrukcie. Čaká nás ferrata. Vraj nič ťažké, aj keď dlhé. Dobrá správa – za ferratou leží ľadovec Glacier du Trient.
Tam máme povinné mačky. A za ľadovcom má byť už konečne partnerská horská chata Cabane du Trient (3170 m).
Nastupujeme na ferratu. Milujem blízkosť skaly. Skala je taká… Ako to mám vysvetliť. Rozumiete? Dotýkať sa jej a byť medzi dvoma stenami.
Jednoducho, pocit ako nič iné. Ferratu sme na mapách nevideli preto, že v skutočnosti neexistuje.
Horskí vodcovia s dobrovoľníkmi sprístupnili tento úsek pre nás, aby sme vedeli prepojiť úseky bez turistických chodníkov do logického prechodu hrebeňom.
Vertikálny pohyb si užívam… Ferrata vedie až po sedlo Col des Ecandies (2793 m), z ktorého zostúpime dole. Pred nami sa rozprestiera úžasný ľadovec Glacier du Trient.
Je krásny. Ako drahokam. Bielo, tyrkysovo, priehľadný. Milujem veľké hory. Som tu taká šťastná. Nasadzujeme mačky a postupujeme.
Z ľadovca sála chlad a mňa dráždi na kašeľ. Nasadzujem si kuklu cez tvar, nech nedýcham ľadový vzduch.
Občerstvovačka (horská chata) Cabane du Trient (67. km) sa nám však stále neukazuje. Už tam tak potrebujeme ísť. Po nejakom čase počujem bzučať dron.
Aj keď chatu nevidím, tuším, že sme už blízko… Hodinky sa mi vybili, takže neviem navigovať. A hneď sme aj mimo trasy.
Ale je nám to jedno, už sa nevraciame. A lezieme krížom hore rovno ku cabane (príchod cca 09:45).
Pri vchode nás dobrovoľník odškrtáva ako ďalších preživších. Vyzúvame sa, odkladáme batoh, dávame nabíjať veci a sadáme si k jedlu.
Radi by sme aspoň 30 až 45 minút pospali. Jedlo padlo výborne, mixovaná zeleninová polievka a ako druhé cestoviny.
A mini dezertík. Lenka si šikovne vypýta hneď dva. Rýchlo sa najem, aby času na oddych bolo čím viac.
Vymením si ponožky a ideme si s Lenkou pospať. V momente, ako si ľahnem, dusí ma kašeľ. Mám z toho hrôzu. Ako sa zregenerujem?
Nič nepomáha. V horizontálnej polohe mi všetko zateká dole. Bojím sa, aby som nerušila ostatných. Prikrývam si hlavu vankúšom.
Po 40 min vstávam a idem sa dať dokopy. Nemáme čas dlho sa zdržiavať. A tak s Lenkou pomaly vyrážame z Cabane du Trient (okolo 11:45).
Pri chate ma ešte stopne kameraman. Interwiew. Pamätám si ho z predošlých ročníkov. Prvý rok si zgustol na Andrejovej preťatej ruke (po páde na moréne).
Jedná sa však o milého týpka. Tešíme sa na zbeh dole. Ale v tomto teréne, naozaj neviem, či to môžeme nazývať tak honosne. Dvaja Poliaci sa na nás nalepia.
Očividne sa im nechce navigovať. Keď zastaneme (z akéhokoľvek dôvodu), stoja aj oni. Trochu ma to vyrušuje. Nakoniec sa odstavíme, nech si idú.
O chvíľu mi kričia hodinky. Sme 200 m mimo trasy. Dokelu. Musíme sa navigovať podľa seba. Krížom cez dolinu sa škriabeme na správnu cestu.
Snažíme sa kričať na Poliakov, ktorí idú nesprávne (ale sú už príliš ďaleko). Slnko neskutočne páli a pečie.
My zbiehame dole trávnatým svahom bez kúska tieňa a vody. Zdá sa mi to nekonečné. Sme hotové. Zo dvakrát musíme zastať.
Prsty na nohách nás veľmi bolia. Zbeh nepatrí ku krásnym a elegantným. Skôr také nejaké nepodarené brzdenie s náznakom behu.
Po strmom a úzkom chodníčku. Moment nepozornosti a ja zakopnem. Už sa vidím, ako letím dole strmou dolinou.
Urobím manéver, ktorý ma zachráni, ale ja sa rozčapím ako žaba. Nohy dole žľabom, koleno vykrútené a tvár v kríkoch.
Chvíľku čakám, či som celá. Ale zdá sa, že áno. Vyzeráme, kedy už uvidíme horské jazero Lac de Champex (1470 m).
Tam nás pohostí rovnomenná malá občerstvovacia stanica Champex-Lac (na 77. km). Pomaly pokračujem dole.
Ešte pred tým, ako začneme cez vrchol Le Catogne (2598 m) stúpať a klesať k vytúženému lifebase v Orsières (92. km).
Jazero Lac de Champex však stále nevidíme. Ale slnko a teplo sa stupňuje a my snívame o zmrzline. Zvláštne, keď človek čaká cieľ, ako všetko vyzerá dlho.
Konečne zbadáme jazero. Chodidlá máme tak opuchnuté, že aj o číslo väčšie topánky už tlačia. Vidíme turistov, ako si užívajú plávanie v studenej vode.
Kruté. Ale plávať nemáme čas. Našťastie aspoň zmrzlináreň sme našli. Lenka ma pozýva na dvojitú zmrzlinu so šľahačkou.
Hneď sa lepšie kráča ku občerstvovačke (príchod cca 15:45). Tu sa však nezdržíme dlho (zhruba 0,5 hod). Nabiť rýchlo hodinky, doplniť vodu a jedlo.
Pár minút posedieť. Čaká nás stúpanie na horu Le Catogne (2598 m) a potom zbeh 1700 m- dole do Orsières (887 m).
Táto etapa po spomínanú prvú lifebase má dokopy 15 km a 1300 m+… To bude bolieť… Vybiehame zo Champex-Lac (okolo 16:15)…
Stúpame najprv lesom, potom postupne stromy miznú. Zrazu sa pred nami týči skala. Niekde v diaľke sa mihne prilba. Nie. Tadeto hore. Vertikálne.
Lenka sa na mňa spýtavo pozrie a začína liezť. Zľava ani zprava skalu obísť nevieme. Skladáme paličky a navzájom si ich odkladáme do batohu.
Za nami ide ďalší tím. Keď vidí, kadiaľ mám liezť, postaví sa za mňa. A istí ma, ako pri boulderovaní. Bizarné.
Vidíme, kam smerujeme. Pred nami leží dominantný skalnatý kopec s krížom na vrchole. Vtedy zahrmí.
Spomeniem si na na začiatok pretekov. Na to, čo Lenka vtedy hovorila. Vraj búrka patrí k jedným z mála vecí, ktorých sa na horách bojí.
A ona prichádza. My máme pred sebou mohutný kopec. Voláme chalanom. Prosíme ich, aby nám pozreli meteoradary.
Búrka sa na nás valí z jednej, aj z druhej strany. Sledujeme satelitný telefón… Neodklonia nás z vrchu Le Catogne?
Zatiaľ však nič. Honza sľubuje, že pozrie radar a dá nám vedieť. Po pár minútach nám už volá naspäť.
– „Búrka Vás tesne minie a prejde okolo. Nemusíte sa báť, maximálne zmoknete.“
To sú dobré správy.
Pokračujeme lezeckým úsekom nahor, dlhým traverzom okolo a znova hore. Vzduch sa schladil, prechádzame po hrebeni a pred nami bude dlhý zbeh nadol.
Miestami sa dá kluskat, inokedy skôr brzdiť pád. Za chvíľku pípajú hodinky. Dokelu. Zišli sme z trasy. A naspäť hore.
Nijaké fňukanie ani nadávanie nepomôže. Orsières vidíme pod nami. Ďaleko a dole. Tam sa musíme dostať.
Na lifebase si oddýchneme. Máme tam svoje drop bagy, aby sme sa dali do poriadku a zbalili sa na nasledujúcu etapu. Tam v Orsières nás čaká Honza a Juraj.
Aj keď nebudeme môcť byť s nimi. Juraj ochorel. Odo mňa. Má horúčku, zimnicu a bolí ho celé telo. Viem. V takom stave som štartovala.
Je to správne rozhodnutie? Nepoznám odpoveď. Išlo o veľa. Zbierka na detské kardiocentrum. Nesklamať parťáčku. Drahé štartovné. Očakávanie verejnosti…
Rozmýšľam, či si môžem ublížiť. Neviem. Keby ma bolela noha, viem to odhadnúť. Ale choroba…
Zaháňam tieto negatívne myšlienky a bežíme dole. Už nech sme na lifebase v Orsières. Osprchujem sa od všetkého potu a prachu.
Najem sa, uložíme sa na dve hodiny. A vyhľadám lekára. Pre istotu, nech ma popočúva. Či sa nejedná o pľúca…
Konečne prichádzame do Orsières (cca 22:30). Tajne dúfame, že horskí vodcovia nakoniec nebudú až takí prísni.
A pustia chlapcov ku nám. Nepustia. Postavia pred nás obrovský drop bag a my si s ním musíme poradiť.
S Lenkou sa dohadujeme, kedy vyrážame. Každá máme svoje priority, čím začať. Ale najprv sprchu.
– „Sprcha tu nie je k dispozícii.“
– „Ako?“
– „Sprcha tu nie je.“
Pascal nás posiela do fontány pred budovou. Bez žartovania.
Pascala si pamätám z každého ročníka. Najprísnejší, nekompromisný vodca. V roku 2022 nás chcel diskvalifikovať (za väčší rozostup medzi členmi tímu).
Ja sa pýtam na doktora. Kašeľ sa mi neustále zhoršuje. Striedajú sa mi záchvaty dráždivého kašľa s kusmi hlienov, čo vykašliavam. Lekár sa tu však nenachádza.
Ani zdravotník. Tento rok bude všetko inak. Takmer self support. Pýtam sa:
– „A keby nám niečo vážne bolo?“
– „Môžete volať záchranárov…“
Dostávam odpoveď… Ufff. Takže lekár ma nevyšetrí.
To znamená… Zaťať zuby a pokračovať. Rýchlo sa najem. Potom si dám Paralen a idem si ľahnúť. Na dve hodinky.
Pomedzi to si musím dať nabiť veci, doplniť si jedlo a vodu, ošetriť si nohy. Zbaliť tašku (drop bag) na druhý lifebase Saint Rhémy.
Ale času máme málo. Časové brány sú neúprosné. A úsek pred nami opäť technický a náročný (asi 30 km s prevýšením 3300 m+).
Ako si líham na matrac na zemi, uvedomím si, že ma veľmi bolí celá pravá strana chrbta v hrudnej oblasti.
Najprv ma napadne, že by sa mohlo jednať o kŕč. Ale keď to neviem uvoľniť, začínam mať obavy…
Zápal pľúc. Nie, nie, určite nie. Dve hodiny spánku ubehli rýchlo. Prerušovali ich záchvaty kašľa.
Nastal čas zbaliť si batoh, niečo malé zjesť a vyraziť. Lenka bezradne stojí nad rozloženým drop bagom.
Čo si zbaliť? To isté, čo doteraz. Keď sme prišli na lifebase, pýtala sa na podológa. To boli krásne predstavy.
Nakoniec nebol ani lekár, ani sprcha. Nastrihala som jej pásky na otlaky, ktoré som sa naučila používať od Talianov.
Musíme si poradiť samé. Aj drop bag si ešte musím odniesť sama pred lifebase. Ale potom na mňa vodca mrkne a zoberie mi ho z ruky. Potešilo.
Na väčšine ročníkov nenastúpi ani jeden čisto ženský tím. Tento rok sme štartovali dve družstvá výlučne z báb. Ale druhý tím zložený zo žien už bohužiaľ vzdal.
Doplníme si vodu vo fontáne. A vyrážame nakoniec z Orsières po asi 5 hod odpočinku (o cca 03:45).
3. deň – streda 28.08.2024
Z lifebase smerujeme hore. Asi 2300 m+ na vrchol Pointe de Boveire (3212 m), najvyšší bod okruhu PTL.
A potom popod štvortisícovky a krásne ľadovce. Stúpame. Nástupy zdola v pásme lesa sú náročné.
Monotónne, sprevádza ich dusno a teplo. Túžobne očakávame východ slnka. A padol by nám vhod aj zdroj vody.
Nejako sa voda míňa a pramene nenachádzame. Radšej začínam šetriť. Pred nami putuje tím troch pretekárov.
Odbočujú k búdke na hrebeni a kývajú na nás. Našli vodu. Odporúčajú nám nabrať si jej čo najviac.
Preverí nás dlhý technický hrebeň po skalách bez vody… Sú milí a pomáhajú nám. Pokračujeme ďalej.
Podľa mapy sme vypozorovali, že by mala byť po ceste nepartnerská chata Cabane de Mille (2472 m).
Do večera žiadna iná civilizácia nebude, bolo by preto dobré doplniť si jedlo a pitie. Obávame sa, či bude otvorená. A dúfame, že áno.
Ako aj ostatné refuge, uvidíme ju až tesne pred. Sú tam pretekári. Otvorené!!! Keďže vidíme, čo bude pred nami, zastavujeme. Dáme si kávu. A niečo na jedenie.
Chatárka sa mi zdá zvláštna. Najprv si myslím, že ide o mladého muža. Na hlave má čapicu a predvádza mužské pohyby. V kuchyni jej pod nohami behajú dve deti.
Veľmi jej to neprispieva na kľude a občas na nich vypení. Ja si pýtam kávu a ak má, tak nejaký koláč. Dostanem. Lenka urobila chybu a vypýtala si cappuccino.
Dostane rázne vysvetlenie, že sa nachádzame na horách a všetko im sem nosí helikoptéra. A vzápätí chatárka predá balenú vodu 1,5 l ďalšiemu zákazníkovi.
Tak teraz neviem, čím Lenka urobila chybu. Tým, že chcela mlieko alebo tým, že je pekná? Viacej to schytá japonský pretekár. Pýta si pohár mlieka.
Za 2 dcl si s prevrátenými očami vypýta tri eurá. Ale… Pretekár si pýta ďalší pohár. Chatárka to nezvládne a vypustí do priestoru svoje emócie.
Vyľakaný Japonec si zrejme mysli, že to kvôli nemu, necháva 5 eur na pulte a uteká preč. Zvláštna skúsenosť. Radšej pomaly pôjdeme.
Z chaty Cabane de Mille (2472 m) na Pointe de Boveire (3212 m) nasleduje scrambling a lezenie. Tieto úseky mi teraz vyhovujú. Musíme ísť pomalšie.
A tak menej kašlem. Ale treba dávať pozor. Najprv ideme po rozhádzanej suti a potom po krásnych žulových blokoch.
Po balvanoch viac vertikálnych ako horizontálnych. Po úzkom hrebeni, kde nie je jedno či jednotlivé bloky prejdeme zľava alebo zprava.
Okolo nás lieta helikoptéra. Rozmýšľam, či záchranárska. Vyzerá to, že nie. Snaží sa pristáť na malom vrchole kopca.
Prečo? Niekto odtiaľ vyskakuje a zostáva hore. Vrtuľník vzlietne a urobí strmý manevér žľabom kolmo hore.
Všetci spontánne vykríkneme. Pilot nám ukázal, čo má natrénované. My pokračujeme ďalej.
Niektoré kroky si musím dobre premyslieť a predýchať. Vidím, že niektorí pretekári sú v pohode, iní majú vážne problémy zvládnuť expozíciu.
Až neskôr sa dozvedáme, že sa tu stala tragédia. Jeden pretekár nezvládol technický úsek a letel dole. Výsledok.. Zlomené krčné stavce, noha, rebrá…
Rozbitá prilba. Zrejme mu zachránila život. Pretože miesto bolo neprístupné, museli ho horskí vodcovia (dohliadajúci na danú etapu) znášať dole. Ufff. Lepšie nevedieť.
Blížime sa k vrcholu a vidíme, prečo bola hore helikoptéra. Priviezla pracovníka, ktorý robí údržbu na meteorologickom zariadení na vrchole.
Dream job. Hore si dáme chvíľku odpočinok, lebo pozorujeme, že na rovnakej úrovni obtiažnosti pôjdeme aj nadol.
Prilieta vrtuľník. My sa musíme skryť za skaly a prikrčiť. Technik nasadá a odlieta. Macher. Ale nastáva čas ísť.
Mám pocit, že dole ideme pomalšie ako hore. Preliezame veľké balvany, spúšťame sa na rozpor, paličky máme stále v batohu. Niečo ako zliezanie steny.
Technicky do cca 2500 m a potom až do dedinky Fionnay (1491 m). Postupujeme nadol pomaly, snažíme sa nepúšťať kamene na ostatných.
Strašne ma bolia palce z toho brzdenia a Lenku zas malíčky. Prosto treba vytesniť z hlavu tú pomalosť a ísť. Krok za krokom. Tak by sme si potrebovali oddýchnuť.
Voda nám už došla. Po hodine až dvoch by sme mali mať na trase maličkú refuge. Ale nevieme, či funguje. Keď bude zle, mám tu filter.
Pri zostupe nás víta Vincent. Má tu postavený stan. Kontroluje, či prešli všetci. Prehodí s nami pár vtipov a my valíme ďalej.
Snažím sa vytesniť z hlavy bolesť z neustálych nárazov kameňov a sute, čo nám vykrúca členky. Tu by sa hodili riadne pohorky.
Po čase zbadáme ďaleko pod nami malý domček, zrejme Buvette de Pindin (2350 m). Dúfame že, bude otvorené. Sme hladné a smädné. Terén sa lepší.
Dá sa pomaly kluskať. Vyzerá, že pretekári odbočujú ku chate. Sme zachránené. Nachádza sa tu starší manželský pár. Majú v ponuke niečo na zjedenie a vypitie.
Nechceme dlho strácať čas, ale na tomto type pretekov jednoducho normálne jedlo pasuje najlepšie. Pýtam sa chatárky, čo to má za chrbtom.
Vyzerá to ako cheescake. A veru… Čerstvý syr v kvádri, ktorý sa podáva s džemom a ovocím. Mňam. To si prosíme, aj s kávou. Sadneme si vonku a pani nosí kávu. Je milá.
Ale je na ňu veľa toľko zákazníkov naraz. Pôsobí zmätene. A my sa ponáhľame. Nechcem byť drzá. Vypijeme kávu a čakáme. Potom sa tvárim, že idem zaplatiť.
Pýtam sa na koláčik. Aký koláč? Pani zabudla. Tak skúsime ešte raz. Je zlatá. Cheesecake si žiaľ nevychutnáme, iba ho hodíme do seba a utekáme ďalej.
Zrazu sa pred nami rozprestrie nádherná magická dolina. Obrovská, opustená, hlboká, kypiaca životom a vodou.
Nad nami tróni majestátny Grand Combin de Grafeneire (4314 m). A obrovský Glacier de Corbassiere. Cítim ho až sem.
Fascinuje ma počúvať ľadovec. Ako pracuje, silný a divoký. Nádherná štvortisícovka. Odľahlá, krásna.
Klušeme ďalej dole. Všade tečie voda. S Lenkou sa rozplývame. Tak sem musím prísť s Jurajom.
Chcem, aby aj on videl toto prekrásne miesto. A v tom vpravo pod skalnou stenou. Dva mini bivaky.
– „Lenka! Tak dáme rande spolu. Jeden bivak pre Vás a jeden pre nás.“
– „Alebo zvlášť dievčatá a zvlášť chlapci“, smejeme sa.
Pred nami zbadáme lúky plné oviec. Krásne stáda, zdravé a huňaté. Hnedé a čierne. Za plotom sa pohybuje pes, pred ktorým sme opäť boli varovaní.
Hneď sa na chodníku zjaví (zrejme) majiteľka stáda. Okolo nej lietajú štyri ovčiarske psi ako strely. Maximálne nasadenie.
Pani nám hovorí, že pomedzi stádo nemáme bežať. Za plotom asi 200 metrov od nás leží pes. Vyzerá ako malý poník. Kangal. Z Turecka.
Dobre. Kráčame. Nebežíme. Našťastie sa nachádza ďaleko. Ale ovce sa boja aj tak. Bežia. Niečo sa mi dotkne ruky.
Kangal… Ako je to možné? Ako tak rýchlo prebehol?
– „Lenka!“
Obráti sa a stuhne tak ako ja. Stisk zubov tohto psa rozdrví kosť. Čo robiť? Pes iba stojí a pozerá sa na nás. Pomaličky kráčame. Už nech sme preč. Prežili sme…
Pribiehame na občerstvovaciu stanicu do Fionnay na 123. km (cca 18:30). Nádherná horská dedinka.
Od jari odrezaná od sveta. Cestu vtedy zasypala kamenná lavína. Niekoľko mesiacov pracujú na jej odstránení.
Hory… Vo Fionnay máme malé partnerské miesto. Blíži sa rýchlo večer, ale spať tu ešte nebudeme.
Pred nami nasleduje úsek iba s 1800 m+… Na horskú chatu Cabane de Chanrion (2462 m). Tam by sme podľa plánov mohli prísť v noci a také dve hodiny si pospať.
Tu vo Fionnay urobíme iba rýchly servis… Dobré jedlo… Prichystať čelovky, ošetriť pľuzgiere a pokračovať ďalej.
Aj keď ja nemám rada vyrážanie do noci. Na PTL sa väčšinou veci komplikujú. A ísť v halucináciach hore potme nie je najlepšie. Ale možností teraz viac nemáme.
Vychádzame z Fionnay za šera (cca 20:30). Na začiatku trať vyzerá sľubne. Dokonca kus ideme aj po ceste. Prechádzame cez opustený kemp.
A začíname stúpať. Podľa mapy by sme mali prechádzať ponad obrovskú priehradu Lac de Mauvoisin (1961 m).
Túto vodnú nádrž už asi neuvidíme… Za chvíľu sa totiž zotmie. Trasa stúpa a odrazu pred nami vidíme tunel.
Pripomína mi tunely v Dolomitoch. Nepravidelne, akoby až ručne prevŕtaný kopec. Vchádzame do tunela, ale po čase sa trasa rozdeľuje.
Pozriem sa na navigáciu… Tá však pod zemou nefunguje. A teraz čo? Ideme rovno a hneď sme vonku z tunela. Onedlho sa navigácia spamätá a my zistíme, že sme zle.
Vraciame sa naspäť do tunela a zamierime doprava. Nepáči sa mi to. Ako môžem kontrolovať, či ideme správne?
Veľmi sa ochladilo a fúka. Chlad mi nerobí dobre a kašeľ sa zhoršuje. Obliekam sa. Za nami zbadáme čelovky. Dvaja pretekári.
Počkáme ich a pýtame sa, či sme správne. Nevedia… Ale pokračujú ďalej. Tak teda aj my. Podľa zvukov počujeme, že sme pod priehradou.
Desivý zážitok… Lenka sa ma pýta, či týmto tunelom nevypúšťajú vodu. Lenka!!! Tak teraz sa už bojím aj ja. Chcem byť von.
Konečne tunel skončí a my stúpame. Cítim sa veľmi zle. Neviem lapiť dych. Občas akoby mi vypadol. Rozmýšľam, či v noci chodí helikoptéra.
A čo robiť, ak ma vypne. Mám tu páperku, šušťáky, fóliu… To by som snáď vydržala. Ale nechcem, aby som takto skončila.
Poprosím Lenku o krátku pauzu. Potrebujem sa vykašlať, vydýchať, vyčistiť nos. A pokračujeme ďalej.
Panuje noc a trasa nám vyzerá nejako dlho. Stúpame a traverzujeme. V tme odhadujeme, čo leží pod našim úzkym chodníkom.
Tu sa nesmie padať. Bojím sa. Ale na strach teraz nezostáva čas, treba sa sústrediť na každý krok.
Lenka má spánkové krízy. Pýtam sa, či si chce ľahnúť. Radšej už nie… Kde len môže byt tá chata Cabane de Chanrion?
4. deň – štvrtok 29.08.2024
Vtom sa pred nami otvorí nočné údolie. Na protiľahlom svahu sa zjaví pár svetielok. Dlhý zbeh dole a dlhý výšľap hore. Ešte dve hodiny. Prídeme asi 03:00.
Ťažké, keď sa človek začne fixovať na oddych. Ale prejsť to musíme. Konečne začína výstup, ale my sa už motáme ako po štvrtom poháriku.
Lenka hovorí:
– „Soni, prišiel čas.“
Vytiahne mobil a pustí niečo z 90. rokov. Disco v štýle oldies. A pomáha. Vzpružilo nás to. Aj keď cabanu ešte nemáme na dosah.
Nechávame hudbu, až kým neuvidíme svetielka chaty. Z nosa sa mi spustila krv a nedá sa zastaviť. Ale to už poznáte.
Keby tu boli zdravotníci ako na Gran Canaria. Tak dobre sa o mňa postarali. Tu si musím poradiť sama. Chrasty sa aj bojím chytiť. To tak strašne bolí.
Konečne prichádzame na horskú chatu Cabane de Chanrion (2462 m) na 143. km (cca 03:00).
Vyzúvame sa v predsieni. Dáme si nabiť veci a potrebujeme jesť. Budeme spať zhruba tri hodiny.
Pred nami leží najnáročnejšia časť, dlhá hrebeňová ferrata Crête Sèche na hranici Švajčiarska a Talianska.
Víta ma úžasná dobrovoľníčka Karima. Pamätám si ju zo všetkých troch ročníkov PTL. Dostaneme polievku a hlavné jedlo.
A ideme si zdriemnuť. Dúfam, že ma dajú niekde na kraj, aby som nevyrušovala ostatných kašľom.
Líham si na posteľ vedľa Lenky. Pravá strana chrbta ma tak bolí. V momente však zaspávam…
Po trojhodinovom spánku som ako prejdená valcom. Ostatní pretekári na chate sa pohybujú ako pokazení roboti.
Chodidlá oblepené páskami a vačky pod očami. Dáme si raňajky a potom ideme smer talianska Aosta.
Chatár na mňa pôsobí dosť zvláštne. Ale prekypuje ochotou. Naraňajkujeme sa ovsenej kaše a dáme si kávu.
Vyrážame z Cabane de Chanrion (cca 07:00). Už rovno v sedáku a v prilbe. Zisťujeme však, že najprv nás preskúša zbeh a výstup dlhou dolinou.
Až potom nastúpime na pohraničnú ferratu Crête Sèche. Krásna dolinka. Ale teraz sa nekocháme.
Znova nám to vyzeralo inak, ako v skutočnosti. Sedáky si dávame dole, aby sa nám lepšie hýbalo dopredu.
Prechádzame okolo trojčlenného tímu, ktorý spí pod skalou. Ďalšie dvojčlenné družstvo oddychuje.
Odrazu sme konečne na konci doliny. Trasa sa stáča doľava a nahor. Prišiel čas na úväzok a na prilbu.
Stúpanie sa opätovne mení na vertikálne. Odkladáme paličky, aby sme mali dobrú stabilitu. Ani tu sa nesmie padať.
Vyzerá to, že hore na hraničnom hrebeni bude nástup na ferratu. Zrejme so sedla Col de Crête Sèche (2888 m) na hranici, smerom ponad ľadovec.
Odtiaľ stúpame hrebeňovkou ďalej na vrchol Dents d’Oyace (3058 m). Pred technickým úsekom musíme niečo zjesť.
Od raňajok na chate Cabane de Chanrion už uplynuli tri hodiny. Ferrata nám zaberie minimálne dve hodiny.
V diaľke spozorujeme pretekárov. Mám pocit, že po tom hrebeni nebude možné ísť. Som vďačná, že chlapci nám pribalili odsedák.
Keď sa pozriem, čo bude pod nami… Tam by som nechcela visieť ani na ferratovom istení. Tak teda ideme.
Na tento hrebeňový úsek sa tak strašne teším. Je úžasný a ťažký. Technický, exponovaný a dobrodružný.
Tu zaspávať nebudem. Koncentrujem sa na každý pohyb. Na každučičký krok. Ach, aj keby len kvôli tomuto.
Som šťastná, že som tu. Ďakujem. Žijem. Ďalšia ryha v mojich spomienkach. Lenka vychádza ako prvá.
Pred náročnými úsekmi ma upozorňuje:
– „Toto bude trojkový krok. Tuto opatrne.“
Pozorne precvakávam karabíny. Kontrolujem, či správne. Radšej o par minút pomalšie. Ale tu treba ísť na istotu.
Tempo máme dobré, pretekári za nami nás nedoháňajú. Aj keď sú to ľudia so skúsenosťami. Slnko intenzívne pečie.
Dochádza voda. Dlho už nebola. A ešte dlhšie nebude. Zo dva úseky mi poriadne rozbúchajú srdce. Áno, mám istenie. Ale…
Po dlhej dobe prichádzame na koniec. A čaká nás ešte suťovitý úsek dole. V diaľke sa črtá malé pleso.
Aj keby bolo čokoľvek, napijem sa. Filter mám. A strašne potrebujem na… Ale tu sa nemám kde skryť.
Vlastne už mi je to aj celkom jedno. Nikto sa v tejto chvíli nenachádza okolo. Tak vykonám, čo treba.
Potrebujem sa najesť, napiť a zobliecť. Po krátkom čase postupujeme ďalej. Ešte hore do sedla Col du Mont Gelé (3144 m).
A až potom nadol. Predošlá noc ma vyčerpala. Bojovať s terénom mi nevadí. S chorobou to bude ťažšie.
V nose mám obrovské krvavé šušne. Nedokážem za pohybu jesť ani piť, lebo stratím dych. Som kripel.
Cesta dole sa mi zdá taká náročná. Teraz sa nejedná o suť, ale o obrovské balvany. Občas po nich steká voda z ľadovca.
Rozmýšľam, či to bude šmykľavé. A v tom momente predo mnou letí Lenka. Preboha. Ruka aj noha sa jej škaredo vykrútila. A…
Zlomila paličku. Doriti. Nedá sa s ňou vôbec nič urobiť. Ponúkam jej, že sa môžeme striedať s mojou.
Na malom kopčeku sa skrýva útulňa Bivacco Regondi Gavazzi (2590 m). Na okamih sa ponoríme do tieňa bivaku.
Pribehne pretekár:
– „Nevideli ste tím s dvoma Talianmi?“
– „Nie. Prečo?“
Odpovedáme mu…
Na ferrate si vyvrtol členok. A chladil si ho v plese. Tím mu odišiel. Nechce sa mi veriť tomu, čo počujem.
Je mi ho ľúto. PTL sú preteky o „team spirit“. Smutná skúsenosť. Beží dopredu so zraneným členkom, aby dohnal parťákov.
V prvom potoku si dopĺňame vodu. Vládne pekelná horúčava. Nohy sa mi nezmestia do topánok. Strašne kašlem. Bojím sa.
Napadlo ma, že zavolám Dušanovi. Lekár, vždy ochotný pomôcť a poradiť.
– „Soni, zakašli mi…“, vyšetruje ma.
Doktor sa ma pýta množstvo otázok. Sedíme s Lenkou, počúvame ho pozorne a pozeráme sa na seba.
– „Soni, toto nie je dobré. To nie je dobré. Nemala si štartovať.“
Hovorí Dušan.
Ja myslím na to, prečo bežíme. Pre detské kardiocentrum, kde moju Katrinku operovali na tretí deň jej života.
Transpozícia veľkých ciev. Dieťa, ktoré sa narodí s vymeneným malým a veľkým krvným obehom.
Okysličená krv ide späť do pľúc a odkysličená do tela. Do roku 2000 deti s týmito problémami zomierali do troch dní.
Teraz veda pokročila. A vďaka nej Katrinka žije, aj keď bojuje s následkami neodkysličenia mozgu.
Ja sa veľmi potrebujem ešte vrátiť. A vypraviť Katrinku aj dvojičky na cestu samostatnosti v živote.
Pochopia to ľudia okolo? Pochopí to Lenka? Vyrovnám sa s tým? Domov sa ešte vrátiť musím…
