Eiger Ultra Trail 250 (by UTMB) – dobeh tímu do cieľa v Grindelwalde

Eiger Ultra Trail 250 Full Story

Eiger Ultra Trail 250 sú (ako naznačuje názov) preteky s dĺžkou 250 km a 18000 výškovými metrami, ktoré vedú švajčiarskymi Alpami – s výhľadmi na Eiger, Matterhorn, Mont Blanc či Monte Rosa. Prechádzajúce okolo najväčšieho európskeho ľadovca Aletschgletscher v regióne svetového dedičstva UNESCO.

Ako som sa na tieto preteky dostala? Tvrdým plánovaním, študovaním, ročnou prípravou. Nie… Tak ako vždy, mojím trieskaním bez premýšľania…

Tento rok som mala naplánovaný s maximálnou koncentráciou na viacdňové horské preteky vo veľkých nadmorských výškach, dlhé 200 až 300 kilometrov, technické…

Ale…. Prišla Venezuela. A ja som miesto behania dva mesiace hlavne visela na lane v jaskyniach, behala iba okrajovo. Potom expedícia vo Venezuele. Behanie iba udržiavacie po rovinatej savane a zlaňovanie Kráľa. Prichod z tropického prostredia sa niesol v duchu jet lagu, zníženej imunity a zlej bežeckej kondície. A bol tu jún a ja som mala isť na týždenné sústredenie do Dolomitov s Vittoriom.

Prvé tri dni boli bežecké peklo, ale nepriznala som. A potom… Telo začalo ožívať. Toto je to, čo mu chutí a z čoho prospieva. Pohyb ráno, pohyb večer, neustály, stúpania, zbehy, nadmorská výška.

Moje telo ožilo. A Vittorio spomenul, že o tri týždne ide s partnerom Massimom na Eiger Ultra Trail – trasu 250 km (tímové preteky). A ja sa bez rozmýšľania pýtam, či ma nezoberú do partie, kedže môžu bežať dvojčlenné aj trojčlenné tímy. Píšeme organizátorovi, Massimovi, všetci súhlasia, ja s malou dušou píšem sponzorovi Blackhill a všetko klapne. Zaplatené, idem. DOKELU. A už mám stres. Who is that Massimo?

Pozerám, čo všetko má za sebou. TOR X, Crossing Switzerland, Andorra sto míľ, 100 miles of Istria – bože môj, ďalej už radšej ani nepozerám. Veď títo dvaja skúsení borci ma tam uštvú. Päť týždňov pred PTL sa dorazím a na štart ani nenastúpim. Ale nepriznám sa. Lebo bude zle, že vymýšľam…

Týždeň po Dolomitoch ma čaká Oravská výzva. 130 km generálka v Roháčoch (Západných Tatrách), na Orave a potom ešte dve návštevy v Tatrách . Pomaličky naberám istotu, nohy sú v kopcoch ľahké, v zbehoch isté. Možno to nebude až taká katastrofa…

Prichádza nedeľa a nekonečná cesta. Vlakom a autom. V pondelok poobede prichádzame do Grindenwaldu. Je neskutočne horúco. Teplota je vysoko nad 30 stupňov, po dedine sa nedá vydržať kráčať. Som slabá, nohy opuchnuté ako dva valce. A to sme ešte ani nezačali preteky. A potom….V Grindenwalde objavujem plaváreň. A dva dni pred pretekmi sa tam chodím vyplávať a schladiť.

Utorok poobede je prezentácia. A nám tesne pred príde mail od organizátora. V stredu, v deň štartu sa má masívne zmeniť počasie. Celý deň majú byť silné búrky. Mení sa trasa aj čas štartu. Trochu sme z toho nervózni. Na poslednú chvíľu dávať trasu do hodiniek a mobilu nie je to, čo chcem robiť. Okrem toho nachystať drop bag do life base, ktoré máme na trase, tašku do cieľa a ešte sa ako tak vyspať, keďže najbližšie noci to nehrozí.

S organizátorom riešime drobné problémy, zjeme večeru a chystáme sa na spánok. A búrky začínajú… Celú noc nebo osvetľuje svetlo. Budím sa a rozmýšľam, aké to bude zajtra. Budú búrky pokračovať alebo nie? Čo keď nás chytí búrka na hrebeni a nebude sa kde skryť? Alebo sa ukryjeme, ale bude nás triasť zima?

Ráno vyzerá nádejne. Búrky ustali. Dokonca rozmýšľam, či to organizátor neprehnal. Ráno je pekné. Je mi ľúto, že vynecháme niektoré vrcholy. Trasa je dlhšia o 10 km a má menej prevýšenia. Prvých 18 kilometrov je rýchlych. Cítim sa ako na 50 km pretekoch, nie 250 km.

Batoh je obrovský. Povinná výbava je nekompromisná. Nepremokavá bunda aj nohavice, zatepľovacia bunda, dve čelovky, powerbanka, vložka na spanie, alebo spacák, dlhé tričko a nohavice, rukavice, minimálne 1,5 litra vody a dosť jedla… Preventívne som si už oblepila kľúčne kosti compeed náplasťami. Už som ich nie raz mala do krvi zodrané.

Prvý úsek treba prežiť. Prichádza búrka. Našťastie ešte dole a v civilizácii. Potom konečne stúpanie. Najprv iba do 1870 metrov. Kopce mi vždy sedeli, mám ich rada. A tak po nekonečnom bežeckom údolí prichádzajú kopce hore a dole. Moje telo sa postupne uvoľňuje a dostáva tam, kde je doma. Zbehy, rýchle stúpania s paličkami.

Vychádza slnko a po daždi je neskutočne sparno. Cítim, ako sa mi prúdom leje pot po tvári. Jesť sa mi zatiaľ nedá, tak dopĺňam aspoň iontový nápoj a gely. Ako som vďačná za Venezuelu. Dusno a horúčava nie je príjemná, ale už som si to prežila počas troch týždňov vo Venezuele a tak myslím, že som aspoň trochu adaptovaná. Massimo a Vittorio držia tempo a bojujú. Zastavujeme sa pri fontánach a dopĺňame vodu.

A zrazu začína hrmieť. Najprv dúfam, že sa mi to iba zdalo. Po chvíli viem, že nie. A my ideme na hrebeň. Pod stúpaním stojí organizátor. Má pre nás pokyny. Blíži sa búrka. Ak nás chytí na hrebeni, máme sa okamžite skryť do hospodárskej búdy tesne pod vrcholom. Táto prognóza je celkom dobrodružná, ale ja som hlavne rada, že nezastavujú preteky.

Začína silný vietor a prvé kvapky. Nasadzujeme bundu. Dobre robíme. V okamžiku sa všetko zmení. Blesky šľahajú okolo, nemusíme počítať, lebo zahrmí v momente. Začnú padať krúpy. Au, to bolí. Dostávam rany do čela, hlavy, snažím sa bežať prudkým kopcom do búdy. Tu už je kopa pretekárov. Vystrašení, zabalení vo fóliach, premočení. Búrka končí a my sa chystáme vyraziť. A prichádza druhá. Rovnako silná. Musíme znova čakať.

Po zhruba polhodine, už iba prší a my vyrážame. Prvý life base máme po 62 kilometroch. Zbiehame do dediny Kandersteg. Prvú noc sme sa rozhodli ísť bez spánku. Ale potrebujeme sa trochu zotaviť. Poriadne sa najeme, napijeme, prichystáme čelovky, dáme do suchého oblečenia, doplníme gely a tyčinky a vyrážame do noci. Zapínam čelovku.

O chvíľu mám pocit, že čelová lampa bliká. Ako je to možné? Ved bola dobitá. A znova… Dokelu, veď to je znovu búrka. A my sme na otvorenej lúke. A pred stúpaním do nadmorskej výšky 2700 m.

Táto etapa má iba 38 kilometrov, ale veľa nastúpame, pôjdeme cez morénu aj ľadovec a celé v noci.

Začíname stúpať, ale blýska sa tak intenzívne, že sa vraciame pod búdu, ktorú sme minuli a čakáme. Dávame na seba teplé nepemokavé vrstvy. Znova jednu búrku vystrieda druhá. A ďalšia pol hodina čakania.

Ďalej už nečakáme a v lejaku a slabšej búrke stúpame hore. V stúpaní stretávame dva tímy ukryté v jaskyni. Je tma, leje a oblohu osvetľujú blesky. Navigácia prestáva fungovať. Viackrát sa točíme tam a späť. Pýtajú sa nás, či ideme pokračovať a či sa môžu pridať. Súhlasíme. S Vittoriom ideme dopredu a navigujeme. Jednému by to bolo ťažko, kvôli neprestávajúcemu lejaku a vypadávajúcej navigácii. Neskor sa dozvedáme, že pre tých, ktorí boli v life base, boli preteky na dve hodiny zastavené.

My sme už boli v teréne… Keď búrka ustáva, tímy sa odpájajú. A my pomaly stúpame. Blížime sa k ľadovcu. Aj keď je noc, cítim chlad, ktorý z neho ide. A hukot vody z ľadovcoveho potoka. Mrzne.

Pred záverečným stúpaním sú dvaja dobrovoľníci. Kontrolujú, či sme v poriadku a usmerňujú nás. Čaká nás technický úsek s reťazami a stupačkami aj prechádzanie kúskom ľadovca. Milujem to. Toto je môj obľúbený pohyb, terén, používanie všetkých štyroch končatín, priamy kontakt so skalou. Cítim sa súčasťou majestátnych hôr.

Dozvedáme sa, že na vrchole nás čaká horská chata.

Neuveriteľné.

Snívam.

Okolo polnoci prichádzame do tepla a svetla.

Dávame si teplý čajík a chlieb s džemom.

Dávame sa do poriadku a vyrážame znova do noci.

Dovidenia krásne útulné miestečko.

Chvíľu ideme hrebeňom, chvíľku dole, znova hore.

Svitá a kopce sú zahalené v oblakoch z dažďa.

Každá chvíľa na týchto pretekoch je tak intenzívna.

Cítim každou bunkou v tele, ako žijem.

Rozhodli sme sa, že na druhom life base v maličkej dedine Jeizinen si na polhodinku ľahneme.

To sa nám žiaľ nedarí.

Dedinka je taká malá, že life base je v mini domčeku. Bez záchoda.

Miesta na ležanie dali do šopy, kde prefukuje a leží sa na zemi.

Sklamaní vyrážame ďalej…

Pri odchode z Jeizinen je nálada trochu horšia. Vittorio je mrzutý, že sa nevyspal. Nadáva na organizátorov. Radšej idem dopredu.

Čaká nás dlhý zbeh.

Je takmer poludnie a sme na slnečnej strane.

Dole, dole, dole vidíme mestečko Steg-Hohtenn a ja tajne dúfam, že nebudeme zbiehať až tam.

Toto sú moje najväčšie muky na alpských pretekoch.

Zbehy, v ktorých bežne dáme dole 1000 až 2000 výškových metrov.

Toto doma neviem natrénovať.

A úpony na kolenách to dávajú vedieť.

Keď zbehneme dole, uvedomujeme si, že 1,5 litra vody nám nebude stačiť.

Dúfame, že tento úsek – keďže vedie údolím – pôjde aj cez nejakú dedinku, kde bude fontána. Nič také sa nedeje a ja začínam mať seriózne obavy, ako to zvládneme. Vittorio statočne hreší. Navyše máme pocit že niekde v strede by mala byť mini občerstvovačka. Nič také. Pýtam sa prvého človeka, či nám nevie pomôcť s vodou. Ukazuje smer, kde nájdeme fontánu. Sme zachránení. Do válova vyteká voda a ja neváham a namáčam celú hlavu do vody. A znova. Lejem si vodu za krk. Namáčam buffku a dávam na hlavu.

Aj keď sa natieram krémom 30-kou, cítim, že mám spálenú kožu.

S celkom mizernou náladou vyrážame ďalej.

Prechádzame zvláštnym traverzom s tunelmi.

Na čo asi kedysi slúžili? Možno na ťažbu? Neviem.

A odrazu ide oproti nám žena a tlieska. Pýtam sa jej, či tu bude očakávaná občerstvovačka. Ukazuje mi, že áno – 700 metrov. Tak veľmi sa teším. Potrebujem jesť. A nealko pivo.

Vchádzame pomedzi malé domčeky a ja už vidím deti so zvoncami, ako čakajú na bežcov, aby ich povzbudzovali.

Vládne tu neskutočná atmosféra.

Ľudia, dobrovoľníci si vyslovene užívajú, že môžu pomáhať.

Vchádzam do priestoru občerstvovačky a pri vchode ma čaká hŕba tlieskajúcich ľudí. A robia vlny. Sú úžasní. Toto je moja komunita. Chápeme svoju vášeň – nevyčítame si, že sa ničíme, pomáhame si.

A ešte tu je aj Juraj. Pobehuje okolo s fotoaparátom a zachytáva atmosféru. Je to také príjemné mať tu blízku osobu a rozprávať sa v materinskom jazyku. Tak veľmi by som chcela, aby aj bežci zo Slovenska chodili na tento typ pretekov. Vittorio aj Massimo sú úžasní, v tom problém nie je. Aj keď to neviem úplne vysvetliť, viem, že chápete.

Žiaľ, na tejto občerstvovačke nie sme dlho. Desať minút a ideme. Bolo by to krásne zostať. Ale sme na pretekoch. Dobrovoľníci nás vyprevádzajú so spevom a potleskom.

Aj napriek únave a horúčave sme pookriali.

Čaká nás ďalšie stúpanie, tentokrát do 2000 m.n.m. do strediska Belalp.

Tam už konečne chceme spať. Minimálne hodinu. Čím vyššie stúpame, tým viac fúka a ochladzuje sa.

Nasadzujeme bundy a už aj čelovky. Znova na hrebeň a znova v noci. Pri výstupe na vrchol čakám „refuge“. Vidím však až svetielka v diaľke. Odchádza mi nálada. Toto bude ešte na hodinu. Nič skôr nevidím. Už veľmi chcem teplúčko chaty, útulné prostredie a postieľku.

Znova máme problém s navigáciou. S Ivanom, bradatým a potetovaným členom ďalšieho talianskeho tímu ideme dopredu a navigujeme. Pri vstupe do strediska stretáme človeka. Ten nám hovorí, že ešte dva kilometre. Uf. Cítim sa ako dieťa, čo nedostane cukrík. Všetko má však svoj koniec a my prichádzame. Toto miesto je super. Je tu pec, kde robia pizzu. Môžeme si vybrať margaritu alebo prosciuto. Snažím sa maximálne využiť čas a tak kým sa chystá jedlo, idem sa vycikať a ošetriť nohy.

Po jedle čím skôr do postele. Dohodli sme sa na dvoch hodinách komplet. Kto si ako zmanažuje čas, tak bude mať. Je 22:00 a o polnoci vyrážame. Pizzu si delím na polovicu s Jurajom a idem spať. Nastavujem budík, naťahujem buffku cez oči a v momente zaspávam s dvoma Švajčiarmi po boku.

Keď tu niekto kričí: „Soňa, we are waiting for you.“ DOKELU. Ja som zaspala!!!!! Ako je to možné? Veď som mala budík. Nechápem, kde som, čo sa deje. Bežím dole schodmi a tam už nahnevaní Vittorio a Massimo čakajú oblečení s čelovkami na hlave. Juraj vraví, že mi 4x volal. Vytváram stratu desať minút a ešte stále v šoku vyrážame po polnoci do tmy.

Ďalší úsek má 30 kilometrov. Po chvíli na hrebeni a následnom zbehu, vystúpame do 2500 m.n.m. Čaká nás úsek, na ktorý sa veľmi teším. Aletschgletscher – najväčší ľadovec v Európe. Dúfame, že k nemu prídeme akurát na svitaní.

Žiaľ, hodinový spánok veľmi nepomohol a my chytáme spánkové krízy. Raz jeden, raz druhý, inokedy všetci traja naraz. Keby to nebolo miestami nebezpečné, je to až komické. Motáme sa ako opilci. Jedna noc bez spánku je v poriadku. Druhú už začína boj.

Párkrát sa dohodneme na trojminútovke. Len tak s batohom na chrbte sa hodíme na zem a zdriemneme si. Na chvíľu to vždy pomôže. Pred svitaním vyťahujem kofeín. Mám iba štyri. Jeden celý blister som niekde stratila. Jeden dávam Vittoriovi, jeden mne. Ukazuje sa to ako dobrá voľba.

Ožívame a ku ľadovcu prichádzame za východu slnka. Počujem hukot vody. Cítim na koži chlad, ktorý sála z ľadovca. Stíska mi srdce. Milujem tú majestátnosť a do určitej miery aj temnosť veľkých hôr. Fascinuje ma. Seraky v ľadovci sú obrovské. Za chrbtom máme vrcholy Monte Rosa a Matterhorn. Pred sebou obrovský a majestátny Aletschgletscher.

Sme v tieni a stále musím mať kapucňu a rukavice. V momente, ako prejdeme na druhú stranu hory, vyzliekame sa do tielka a kraťasov.

Míňame sa so švajčiarskym tímom, ja spoznávam nového priateľa a dostávam pozvanie do Ženevy. Blížime sa síce pomaly k life base Bellwald, ale znova je to nekonečné.

Až keď… Massimo mi niečo ukazuje a vytrháva ma z mojich myšlienok. Tibetský most. Waaaaaaaaaaaaau. Sem naozaj ideme? Waaaaaaaaaau. Obrovský kaňon a uprostred neho visiaci most. Waaaaaaaau.

Fotím a dávam pozor, aby sa mi nevyšmykol mobil. Tak toto je zážitok. Ešteže netrpím nejakou fóbiou z výšok.

Do Bellwaldu prichádzame znova unavení zo slnka a dlhej noci. Spať nebudeme, ale rozhodneme sa aspoň 10 až 15 minút poležať pred ďalšou etapou. Tento life base je zvláštny. Je vo veľkej hale. Ale na stoloch nie je nič. Dobrovoľník sa ma pýta, či si prosím polievku alebo chlieb so syrom. Ja sa pýtam, či môžem oboje. Pre všetkých troch nám prinesie tri kúsky chleba a tri plátky syra.

Pýtam viac. Celú noc sme bežali. Potrebujeme sa doplniť. Nerozumiem, prečo aspoň ovocie a nápoje nie sú vyložené. Všetko by sa krásne urýchlilo. Nemám však energiu to riešiť. Ľahnem si na chvíľu na žinenku v telocvični. A vyrážame na ďalšiu časť našej púte.

Čaká nás úsek dlhý 20 kilometrov, na ktorom vystúpame do nadmorskej výšky 2400 m a následne sklesáme 1000 výškových metrov. Úprimne sa priznávam, že z tejto etapy mám výpadok pamäte. Nechápem. Bola som tak unavená? Alebo bol úsek taký nudný? Neviem na to odpovedať. V tejto záťaži už clovek zažíva rôzne stavy…

Okolo 17:00 prichádzame do Münsteru. Tu sme ani nerátali s life base. Ale padne nám to dobre. Každopádne zdržiavať sa neplánujeme. Chlapci plánujú iba rýchlo niečo zjesť a ísť. Ja hlásim, že potrebujem extra desať minút na ošetrenie nôh. Vittorio ma presviedča, že za necelých 20 km bude life base, kde chceme hodinu spať. Ja som naštvaná. Viem, čo potrebujem urobiť na to, aby som kvalitne vedela pokračovať ďalej. Nakoniec nachádzame kompromis v podobe 15-minútovej pauzy.

Z Münsteru nás čaká súvislé stúpanie. Najprv pozdĺž otvorenej rozpálenej zjazdovky. Presnú trasu na prvý krát netriafame. Potom už iba skloniť hlavu a stúpať. Do nadmorskej výšky 2200 m a následné jemné sklesanie na cestný Grimselpass. Tam by sme mali prísť v noci.

Ideme síce spolu, ale každý ponorený vo vlastných myšlienkach. Ako sa stmieva a my sa blížime ku vrcholu, zdvíha sa vietor. Chlapci naťahujú bundy. Ja sa bojím, že príjemné teplo ma bude uspávať. Radšej nech ma trošku trasie zima, ešte vydržím.

Idem vpredu sama a vychutnávam si samotu. Prirodzene sa navzájom kontrolujeme, občas čakáme. Dávame si posledný kofeín. Po výstupe na vrchol ideme po hrebeni, je to tu čarokrásne. Výhľad na okolité trojtisícovky a štvortisícovky. Samota. Konečne chladnejší vzduch.

Prejdem ešte kúsok a onemiem. Predo mnou sa otvorí prekrásny západ slnka. V smere tam, kde ideme. Ponad jazero Totesee. Híkam a kričím na chlapcov. Toto musíte vidieť. Je to nádherné. Fotíme si, kocháme sa a cítime vďačnosť za to požehnanie. Toto je to čaro viacdňových pretekov. Za všetky tie útrapy a námahu príde takáto odmena. Schádzame k jazeru a tešíme sa na life base. Tam už čaká náš Juraj. Pripravený zachytiť všetko, čo prežívame a pomôcť, ako sa dá.

Čaká nás hodinový spánok. Organizátor ma po cestovinách berie na poschodie a kartou otvára noclaháreň. Tam už ležia mŕtvoly. Potichu si líham na voľné miesto. Hodina kruto rýchlo ubehne. Vychádzam von zo spálne a oproti mne sa prudko otvoria dvere. Na záchode sedí pretekár a rukami máva i ukazuje mi, že nemám zabuchnúť spálňu. Neskoro. Stalo sa. Otváranie je na kartu a on tam má veci… V stave únavy už vie podobná vec riadne rozladiť. Sorry.

Vyrážame o polnoci. Čaká nás šialený a nekonečný zbeh. Na 20 km z 2200 m na 600 m. Dvadsať kilometrov dole. Psycho. V noci a v tme. Po skalách, ceste, tráve, šotoline. Snažíme sa nejako rozptýliť, Vittorio nadáva na úsek, občas netrafíme a celkom sa trápime. Keď už je totálne zle, púšťam Talianom slovenskú kapelu Hrdza a trochu im zatancujem.

Väčšinou s príchodom rána krízy odchádzajú. Teraz už ani to nepomáha. Je sparno a horúco. Massimo prosí o päťminútovku. Hľadáme vhodné miesto. Mám o neho obavy. Tacká sa ako s dvoma promile. Radšej si ľahnime hneď. Tri mŕtvoly pohodené na chodníku.

V momente zaspávam a ani necítim, ako som si priľahla soft flask a voda vytiekla na zem. Som mokrá. To nevadí. Ale voda bude chýbať. Konečne schádzame do dediny Interkirchen a sme presvedčení, že tu bude posledný life base. Omyl.

Ešte tri kilometre. V tejto horúčave nekonečné. Vediem stúpaním cez les a… Kufrujem. Nevraciam sa naspäť. Vediem chlapcov späť na trasu prudkým strmákom cez kroviny. Predstavujem si, ako strašne na mňa v duchu nadávajú.

Konečne tu. Posledný life base na ploche heliportu. Žiadne zdržiavanie. Rýchle jedlo, pitie a ideme do finále.

Posledne stúpanie zo 700 m do 2000 m. Najprv nekonečný zvlnený terén. Síce s nádhernými výhľadmi, ale mne už je to jedno. Ľadovec, no a čo. Štvortisícovka. Je mi to jedno. Mám už dosť.

Najprv tlačím tempo, čo to dá. Ale po dvoch hodinách vykapávam, je mi zle. Nejde to už takto. Takže odznova. Ovlažiť sa v potoku, napiť, najesť a rovnomerný pohyb dopredu . Je horúco a je tu veľa turistov. Necítim sa dobre.

Massimo neskutočne ožíva. Snaží sa mi taliansko-anglicko posunkovo všeličo rozprávať. A stále kontroluje, či sme správne.
– „Soňa, correct?“
– „Correct, Massimo, correct.“

Cítim, ako mi v tej horúčave puchnú nohy. Sme hore a teraz nekonečný zbeh. 1000 výškových metrov dole. Veľmi prudko, po otvorenom priestranstve a slnku. Bez vody a tieňa.
– „They want to kill us“, nadáva Vittorio.

Mám pocit, že mi exploduje hlava. Predstavujem si obrovský zmrzlinový pohár a ľadovú sprchu v cieli. Zbeh ďalej pokračuje po asfalte, ktorý ma asi 200 stupňov. Teraz sa ešte premotať dedinou. Ale tu to už poznám.

Blížime sa k centru Grindelwaldu. Odrazu niekto kričí a tlieska. A ďalší. A už mám vonku slzy. Ľudia sa klaňajú, keď vidia dĺžku našej trasy. Tlieskajú.