Mallorca – na začiatku predĺženej trasy GR 221 („self-supported“ za štyri dni)
GR 221, MALLORCA, DECEMBER… Čo tieto slová znamenajú? Moju nutkavú potrebu stratiť sa na dlho v horách, bez sledovania času, dokedy sa musím vrátiť, bez rozmýšľania o tempe, ktoré musím dodržať, bez mrznutia prstov na rukách a nohách.
Prišiel november, môj najmenej obľúbený mesiac v roku a ja som mala pocit, že všetko sa kazí. Počasie, obmedzenia v pohybe, jedna akcia za druhou, ktorú musíme zrušiť…
Potrebujem načerpať energiu z hôr a slniečka, päty ma začínajú svrbieť – až sa prichytím pri platení letenky na Mallorku.
Plán je jasný. Nádherná trasa GR 221, predĺžená o pár krásnych úsekov, kde výsledok plánov dáva 140 km a vyše 7000 výškových metrov.
Rezervujeme si predĺžený víkend s tým, že v piatok poobede po prílete ukrojíme pár kilometrov z trasy a nájdeme miesto na spanie čím ďalej od civilizácie.
Je piatok poobede, vystupujeme v mestečku Port d’Andratx, hľadáme začiatok našej trasy a upravujeme batohy.
Rozhodli sme sa ísť naľahko, ale s prespaním vonku. Pre mňa to znamená 20-litrový batoh, v ktorom mám 2 l hydratačný vak, jedlo vždy na maximálne jeden deň, navyše iba vrstvy oblečenia a môj obľúbený modulárny systém spania ─ ultraľahká nafukovacia, skrátená karimatka, najľahší spacák na trhu, nepremokavý bivy vak a vložku do spacáku pre prípad klesania teploty k nule. Pre maximálnu flexibilitu a minimálnu hmotnosť aj oblečenie vyberám tak, aby som mala možnosť výberu pre každé počasie a teplotu.
Spodná vrstva je funkčné merino prádlo, na ňom bežecké legíny a funkčná, ľahká fleecová mikina, nepremokavá ultra ľahká bunda a na ňu moja úžasná nová ľahká páperka. Dotvoriť tepelný komfort si viem s buffkou, čapicou a novými (samozrejme ultra ľahkými) palčiakmi s nepremokavou vrchnou vrstvou. Keby sa všetko pokazilo, v zálohe mám najľahšie pončo, ktoré viem použiť ako núdzový tarp s paličkami alebo podložku pod karimatku ako prídavnu ochranu a izoláciu pred mokrom a drobnými nečistotami.
Cítim sa dobre, batoh má príjemnú hmotnosť a rozmer, nebojím sa dažďa ani zimy, rozbaľujeme paličky, urobíme štartovnú fotku a vyrážame za dobrodružstvom.
Samozrejme, čaká nás súvislé stúpanie, keďže náš cieľ sú hory a my začíname pri mori. Počasie je neskutočné, slniečko svieti, spievajú vtáci, všetko je krásne zelené. Po chvíli – aj napriek tomu, že už je december – zhadzujeme vrstvy až na krátky rukáv.
Je už poobedie, takže plánujeme ukrojiť okolo 20 kilometrov z trasy, prejsť kopcami cez prímorské mestečko Sant Elm, nakúpiť si potraviny na večeru a pokračovať do luxusného hotela pod holým nebom v horách. Cesta sa vinie po hrebeni ponad more a ja sa neviem nabažiť pohľadov na more, hory, more, hory a znova more…. Obzerám kvitnúce kvety a som šťastná, že nemusím riešiť nič okrem krokov, ktoré ukladám. Dnes má byť nov a ja sa teším na hviezdnu oblohu. Keďže sme vstávali o druhej ráno, plánujeme ísť spať skôr a ráno vyraziť pred svitaním.
Pri prechádzaní popod kopce Puig de ses Bases a Puig des Campas sledujeme oranžovú oblohu a naťahujeme postupne vrstvy oblečenia a čelovky. Rozdiel v teplote, keď zájde slniečko, je obrovský. Nachádzame sa v doline Can Valent a pomaly sa obzeráme po mieste na spanie predtým, ako začneme prudké stúpanie do kopcov síce iba s nadmorskou výškou nad 1000 metrov, ale s technickým terénom. Čelovka mi osvetľuje zvláštne značky a fáborky, ktoré sa trepocú vo vzduchu. Som nadšená. Aj na Mallorke žije ultra. Buď tu prebehli, alebo ešte prebiehajú ultra bežecké preteky. Ukladám si názov s cieľom zistiť trasu a dĺžku pretekov.
Ako naschvál s pribúdajúcou únavou nevidíme žiadne rovné a neveterné miesto na spanie. Kráčame po asfaltke a pomaly už zvažujeme aj možnosť spania pod mostom v zákryte. Ani neviem prečo, ale odbočíme na bočnú cestičku a tu zrazu malá lúka pod stromami. Je to jasné, toto je naše miesto. V momente, ako zastanem, prepadne ma zima. Naťahujem páperku, čiapku s fleecom v vnútri, moje palčiaky a hneď je lepšie. Pod karimatky naťahujeme pončo. Je veľmi komfortné chystať si veci a nebyť na hline. Spanie je rozložené, zaliezame do spacákov, večeriam wrapy so šunkou a syrom a zaspávam do 30 sekúnd. Ráno nás čaká stúpanie na kopec Moleta de s’Esclop.
Budíme sa za tmy. Raňajky riešime až po pár hodinách pochodu, ráno využívame na rozohriatie tela a kŕmime sa drobnosťami za pochodu. Balíme spanie do malých balíčkov. Milujem tieto malé fastpacking vecičky. Je to neskutočné, ako mám všetko, čo potrebujem na spanie aj pohyb vonku na niekoľko dní a pritom mám batoh vo veľkosti a hmotnosti ako na jednodňovy výlet. Stáva sa to u mňa už kombinácia hobby a vášne.
Po pár výškových metroch stúpania zhadzujeme vrstvy a napájame sa na časť, kde znova obdivujeme skalnaté útvary a výhľady na more. Mallorca je úžasný ostrov športových nadšencov. Zopárkrát okolo nás prefičí partia horských cyklistov, inokedy skupinky turistov a dozvedám sa, že je to taktiež vychytená lezecká destinácia. Čaká nás mesto Estellencs, kde chceme doplniť vodu, jedlo a dať si kávičku. Keďže je mimosezóna, nachádzame iba jeden otvorený obchodík, ale aj za ten sme vďační. Sadáme si na farebné kamenné lavičky a plníme prázdne žalúdky. Odrazu počujeme povzbudzovanie. Veď to sú ultra preteky! Teším sa, že môžeme povzbudzovať bežcov, ktorí bežia po našej trase. Tie iskričky v očiach a šťastie na tvári poznám. Od organizátorov zisťujem, že preteky majú rôzne dĺžky trás – ale môj odhad podľa pohybov bežcov, že ide o vysoký kilometer, je správny. Bežcov ešte stretáme dlho a je to veľmi milé.
Počasie je stále príjemné, je slnečno a výhľady sú úžasné. Nevieme odhadnúť, pokiaľ prídeme – keďže občas je povrch veľmi technický, kamienky sú jeden vedľa druhého, človek má problém vyrátať si krok. Ale to nás netrápi, prídeme tam, kde budeme chcieť. Pre istotu však v mestečku Esporles nakúpime veci na večeru, dáme si teplý čaj, umyjeme aspoň tvár a ruky a ponárame sa znova do kopcov. Trasa v mapách je prerušovaná a trochu sa bojíme technického terénu v noci. Nakoniec sa to ukáže ako magická cesta cez rozprávkový les s veľkými kameňmi, kde stretáme hikerov z Nemecka, ako si vychutnávajú krásu spania v lese. My ešte pokračujeme ďalej a keďže nechceme spať na futbalovom štadióne v meste Valdemosa, zachádzame až zaň a hľadáme miesto na spánok. Pred nami je veľká skalnatá náhorná plošina a skalnaté útesy. To si odložíme na východ slnka a kochanie sa výhľadmi.
Budíme sa do príjemného rána, balenie vecí už máme zautomatizované ako na linke. Hodíme do úst pár kúskov sušeného ovocia a stúpame hore na Puig Gros a Es Caragoli. Pomaly sa brieždi a výhľady sú úžasné. More so skalnatými útesmi, prímorské mestečko so svetielkami, je to nádhera. Som veľmi šťastná. A zároveň veľmi hladná. V bruchu mám obrovskú dieru a prosím si kávu.
Dnes máme na trase mestečko Deia. Stavby sú tu nádherné až luxusné, ale vyzerá úplne vymreto. Bojím sa hladu. Nakoniec nachádzame malé potraviny. Po noci vonku a výškových metroch to chce doplniť kalórie. Našťastie na výber je ─ dozreté ovocie, výborná káva, čerstvé pečivo a španielske jamony. Mňam. Ďalší úsek je trošku monotónny, ale aspoň dobre strávime raňajky a pripravíme sa na najťažšiu etapu výletu.
Dnes nás čaká prístup ku veľkým horám. Uvidíme, kam až dôjdeme. Pred nami je ešte posledné mesto Soller, kde musíme poriadne doplniť zásoby. Za ním nás čaká dlhé a súvislé stúpanie ku najvyšším kopcom Mallorky – Puig Major a Puig de Masanela. Začínam cítiť ťažobu na nohách. Hodiny s batohom (aj keď bez behu) sa už trošku cítia. Na dnes nám už hrozí dážď a čo je horšie, aj v noci. Mokrý spacák nie je nič príjemné. Ku predpovedi sa pridáva vietor a silné nárazy. Aj o tom je príroda. Výbavu máme, silu v nohách tiež. Dokupujeme jedlo na najbližší deň a dávame si pred výstupom pauzu pri káve. Čas využívame na balenie nákupov, umytie tváre a rúk a nachystanie všetkého potrebného po ruke. Vyrážame a obzeráme si okolité hory. Sú ponorené v hustých tmavých oblakoch. Pozeráme rôzne predpovede počasia a rozmýšľame, čo nás čaká. Odfúkne vietor čierne oblaky, alebo nafúka nové? Musím priznať svoje obavy. Vietor okolo mňa hučí tak, že nepočujem vlastné slovo. Keďže stúpame vyššie a vyššie, je predpoklad, že počasie bude čoraz drsnejšie. A ideme do noci. Nájdeme nejaký úkryt? Alebo budeme musieť kráčať až do rána? To neviem. Obliekam na seba všetko čo mám a snažím sa aj pri silnom vetre žuť nejaké kalórie.
Aj napriek drsnému počasiu, cesta je prenádherná. Rozmýšľam, čo motivuje ľudí žiť v takomto extrémne nehostinnom prostredí. Súvislé stúpanie, okolo kopa kameňov a nárazy vetra a v lete slnka. Aj napriek tomu okolo nás sú ďalšie a ďalšie terasy s kúskami hliny a rozvodom vody aby skrútené olivovníky vydali svoju úrodu. Cesta sa kľukatí, za nami je aj kúsok slniečka, pred nami čierňava. Vrchol stále v nedohľadne. Čiastkový a možno aj konečný cieľ je sedlo s plesom Embassament de Cúber, kde je aj „refuge“ (niečo ako naša útulňa). Tak si chceme trochu oddýchnuť, pozrieť predpoveď počasia a rozhodnúť sa, či stúpame ďalej do hôr, alebo budeme hľadať možnosť úkrytu na noc pre prípadný dážď. Vietor je jasné, že pokračuje až do nasledujúceho poludnia.
Vystúpame hore a ukáže sa nám nádherný výhľad na pleso a okolité hory skryté v hrozivých oblakoch. Trvá nám vyše pol hodiny, kým sa priblížime a pomaly sadá tma. Ja už neviem vydržať zimu a tak záverečných 500 metrov bežím na rozohriatie.
Útulňa je zamknutá, nikde ani živej duše, vietor okolo nás trieska z celej sily a na noc hlásia mráz. Čo robiť? Bojuje naše ego s rozumom. Radi by sme ešte potiahli ďalšie kilometre. Pred nami je však iba ďalšie stúpanie k najvyšším vrcholom s predpoveďou dažďa. Nakoniec sa rozhodneme, že si dáme kolečko okolo plesa (o ktorom zisťujeme, že je vlastne priehrada), aby sme si premysleli ďalší postup. Prechádzka je celkom dlhá, keďže po obvode má okolo štyroch kilometrov.
Dovtedy padne tma, zima a vietor naráža ďalej. Rozhodneme sa pre bezpečny úkryt na terase útulne, kde máme ako-taký zákryt a striešku. Vypíname hodinky a snažíme sa rozložiť spanie. To však nie je také jednoduché. V momente, ako položíme niečo na zem, vietor nám to strhne a odfúkne smerom k vode. Zaťažujeme veci čím sa dá, ideálne vlastným telom. Vo chvíli, keď sa jeden ide vycikať, lieta všetko okolo nás. Po dlhšom trápení som v spacáku. Radšej už nič nepijem, pretože predstava nočnej toalety v tejto zime a vetre je hrozná.
V spacáku ešte zjem tuniaka s kusom bagety. Som nemožná, skrehnuté telo aj ruky a neustály vietor ma vykoľajuje. Snažím sa všetko držať, ale je to márne, odlieta mi vankúšik, rukavica. Nemám energiu už vyliezť. Dnes prišiel čas aj na vložku do spacáku. A veru je to rozdiel. Rovnako som šťastná, že som zobrala pevný, aj keď ťažší bivy vak. Ľahnem si na bok tak, aby som nárazom vetra bola otočená chrbátom, natiahnem kapucňu a udržiavam vnútri teplo. Vydržím.
Ráno je budíček krutý. Niežeby sa ešte chcelo spať. Ale okolitá zima, vietor a vlhkosť cítim aj na špičke nosa, ktorý mi trčí. V ušiach mi znie znelka halolololo. Ja volím Horkýže Slíže. A na čele balenie. Aspoň to zlepší náladu.
Vyrážame popri nádrží do sedla ku druhej najvyššej hore Mallorky Puig De Masanela. Najvyšší kopec Puig Major nie je prístupný verejnosti kvôli vojenskému radaru. V prípade zlepšenia počasia by sme radi vyliezli na vrchol. Pokiaľ sa nič nezmení, veľký význam to nemá.
Po chvíli rovinky znova stúpame hore za prítomnosti vetra a zimy. Dochádza nám voda, ale dopĺňame ju z niečoho, čo sa podobá na kamenné napájadlo. Dúfam, že bude v poriadku. Napijem sa. Asi v poriadku nebola. Alebo bola príliš studená a môj žalúdok príliš prázdny. A citlivý. Našťastie mám lekárničku a tak po dvoch dávkach liekov sa mi žalúdok skľudní. Príroda okolo je nádherná. Podmienky drsné. Toto som potrebovala. Vytrhnúť sa z komfortu istoty a pohodlia, riešenia vecí, ktoré momentálne vôbec nie sú dôležité. Som taká prázdna a zároveň tak naplnená. Milujem hory. Vysoké, nízke, upršané aj slnečné, na bicykli, behom, chôdzou. Akokoľvek.
Okolo nás sú stále čierne oblaky, vietor a vlhkosť. Sme spokojní, že sme včera potlačili ego a zostali spať nižšie. Občas nejaký oblak rozfúka a spod neho sa vystrčí slnečný lúč a ukáže nám more.
Chcelo by to už aj zaplniť obrovskú dieru v žalúdku. Ale rukavice sa mi ešte nechce skladať. Akonáhle však zalezieme do závetria vyťahujeme štandardný proviant. Wrapy, šunka, syr, slaninka a pochodujeme ďalej.
Pomaličky klesanie dole a rovnako ako včera aj zostupová cesta je nekonečný had kamenných serpentín, ktoré odkrývajú úžasné výhľady na more. Dole by malo byť maličké mestečko Luc a ja silno dúfam, že tam bude aspoň jedna kaviareň, kde si dám niečo teplé do žalúdka.
Prechádzame okolo kempingu, kde je veľké množstvo ľudí na piknikoch. Zrejme majú sviatok a to nás zachraňuje. Na malom námestí sú trhy, kde v stánkoch dokupujeme aspoň sladké a oriešky. Dávame si teplý čaj aj kávu a ja si pradiem od spokojnosti. Ultralight je super, ale jeden malý varič by nám v tomto počasí urobil obrovskú službu. Budem nad tým rozmýšľať.
Pred nami sú už iba mierne vlnenia, prechod cez mestečko Polença a náš vlastný koniec pri mori v Port de Polença. Od južného pobrežia ku severnému.
Prichádzame ešte za svetla, príjemne udrncaní a dávame finálnu fotografiu.
Som šťastná a vďačná, že poznám tento vitamín na všetky problémy sveta.
1. deň: Strava.com (odkaz na aktivitu)
2. deň: Strava.com (odkaz na aktivitu)
3. deň: Strava.com (odkaz na aktivitu)
4. deň: Strava.com (odkaz na aktivitu)
