Hard as a Ro(c)koš („self-supported“ s Lenkou Hiklovou)
Milujem akcie v štýle „self-suported“. V úzkom kruhu ľudí, alebo sama, bez vonkajších podnetov, siahnuť si na svoje sily. Musieť sa postarať o seba samú, nespoliehať sa na ďalšiu občerstvovačku, alebo stanovisko supportu.
Výzvu Hard as a Ro(c)koš som registrovala, ale nevenovala jej takú pozorosť ako jej väčšej sestre – 160-kilometrovej trase Strážovská výzva. 54- kilometrová trasa Hard as Ro(c)koš nie je pre mňa, som pomalý bežec. Vyhovujú mi skôr dlhšie trate.
Zopár krát o nej počujem od Paliho, ktorý ju v super čase absolvoval už tretí krát.
Navrhuje mi urobiť pokus o FKT. Keď sa však pozerám na kalendár, netuším, kde by sa to dalo vtesnať. Až kým, sa nevraciame z pretekov v Rakúsku a v aute s Maťom a s Palim debatujeme samozrejme o behaní a pretekoch. Ani neviem ako, príde na reč tému Rokoš a ja sa pristihnem, ako som sa verejne s Lenkou dohodla, že pôjdeme o týždeň po pretekoch skúsiť túto výzvu. Dávame si to na pondelok, aby sme zladili rodinné povinnosti.
Pomedzi kolotoč v týždni ma občas napadne, či som to opäť neprehnala s plánmi, ale už je neskoro, Lenka má vypísanú dovolenku.
V sobotu zastavíme v Súľovských vrchoch, v nedeľu s deťmi na kúpalisku a večer nasadám do auta po Lenku. Keďže na pondelok hlásia 35 stupňov a pramene na trase nie sú, musíme si do každej dediny, kam trasa zlieza, odniesť fľasu vody a dúfať, že tam na ďalší deň bude.
Pôvodný plán s prespaním vonku sme zamenili za prespanie v penzióne. Vstávať chceme o tretej hodine ráno kvôli horúčave, tak nech je spánok aspoň kvalitný. Lenka je na 100% zorganizovaná. Ani sa nenazdám, a už má urobené kôpky a ukladá sa spať. Opakujeme si kľúčové veci, čo potrebujeme. Ku mne spánok neprichádza. Ležím, počúvam mačky vonku a snažím sa nerušiť Lenku.
Vstávame do tmy a autom sa presúvame do Dolných Vesteníc. Po ceste je množstvo vysokej zveri. Musím sa veľmi sústrediť, nerada by som riešila srnku na kapote.
Prichádzame pred štvrtou ráno do Vesteníc a mám pocit, že ešte je mierne šero. Radšej trosku čakáme, keďže nemáme čelovky. Je to zvláštny pocit. Sám seba odštartovať. Dobrovoľne. A potom makať. Bez davu, organizátorov, fučiacich spolubežcov. Takto to mám rada.
Vyrážame naplno. Bežíme do kopca. A kufrujeme. A to sme Paliho report čítali niekoľkokrát. Toto je našťastie iba pár sekúnd. Po chvíli prechádzame do speedhikingu. Fučím ako lokomotíva,. Počujem, že Lenka tiež. Tak snáď nie je problém, že som mimo formy. Alebo sme obidve? Aktuálny ženský rekord je 10:39. Pali nám pomohol s medzičasmi. Skúsime o 10 – 15 min stiahnuť čas.
Aj napriek tomu, že je krátko po štvrtej, po pár minútach zo mňa leje.
Musím si dať čelenku, lebo pot ma štípe v očiach. Chcem ja toto vôbec? Ešte áno, aj keď svoje už mam odpretekané. Ešte si chcem občas siahnuť na dno síl.
Žltá značka sa mení na zelenú. Pred nami je rúbanisko a sme mimo. Nevieme trafiť chodník, nevidíme značku. Dokelu. HneĎ na začiatku nieeeeee. Veď máme naberať náskok a nie hneĎ blúdiť. Nohy mám v momente krvavé. Beháme hore-dole a po chvíli nachádzame vyblednutú zelenú na pravej strane rúbaniska. V adrenalíne bežíme, čo to dá. Križujeme cestu a zelená znova zmizne. Nenávidím zelenú. Ja bežím naľavo, Lenka napravo. Značky niet. Volím cestu krížom cez malinčie a burinu po výšku ramien. Po chvíli uvidíme značku. To bol stres. Bežíme, koľko sa nám dá v horúčave a konečne sa napájame na červenú.
Prechádzame niekoľkými stojkami, kde mám pocit, že sa viac vyťahujem rukami, ako nohami. Nazeráme do ťaháku, čo sme si urobili, a opakujeme si nahlas, kadiaľ ísť a kde urobiť selfies. Míňame modrú, ktorá bude náš prvý zbeh. Neskôr žltú, to bude druhý. Prichádzame na Rokoš a robíme selfies. Mame iba 9 minút náskok oproti plánu. To je bieda. Sme pomalé a bude to len horšie a horšie kvôli teplu a únave. Mám zo seba nervy. Aj zbeh do Diviackej Novej Vsi nie je veľká sláva. Čo starnem? Alebo už by som mala aj trénovať, nielen chodiť po akciách. V Diviackej Novej Vsi musíme odfotiť kaštieľ a v kríkoch nás čaká fľaša minerálky. Teším sa na ňu. Voda už došla.
Vyhadzujeme smeti a obrátka späť. V návale zlosti na samú seba valím dopredu, čo to dá. Lenka niečo komentuje, ale iná možnosť nie je… Tento výbeh má veľa behacích častí. Nohám sa nechce prechádzať zo speedhikingu do behu. No, mala si trénovať cica. Teraz trp. Vraciame sa na červenú. Je mi blivno od horúčavy. Dávam si tabletku na trávenie a prvé jedlo. Počas toho sa rýchlo vycikám. A rýchlo späť na žltú odbočku do Ješkovej Vsi. Máme čakať najkrajšiu čast. Je to skutočne nádherný singletrack. Ale tak strmý, že sa celá potím. Alebo od toho tepla? Každú chvíľu preletíme cez oblak malých mušiek. Mám ich všade. V očiach, v nose, v ústach… Rada by som si to vybrala, ale musím byť maximálne sústredená kvôli terénu. Niekedy sa šmýkam dole kopcom ako po snehu. Čím viac klesáme dole, tým väčsie teplo je. Posledný úsek pred dedinou je na otvorenom slnku a ciítim, ako zo mňa ťahá energiu. Bežíme ku fľašiam, ktoré sme si nechali pod stromom so žltou značkou. Sú tam. Ufff… Sadáme aspoň na chvíľku na zem, dopĺňame vodu do fľašiek a pijeme. Bežíme ku hlavnej ceste, kde sa fotíme pri rázcestniku.
Znova chytám pocit, že musím ísť hore, čo to dá. Počujem svoj a Lenkin dych, pot sa z nás leje na zem. Čo sme si zišli dole, musíme aj hore. Aj napriek únave si pamätám, čo nás čaká. Utešujem sa, že potom už iba posledná dedina – Omastiná. Výšľap z Ješkovej Vsi je miestami štvornožkový. Aspoň nemusím bežať… Keď uvidím červenú, vydýchnem si a hlásim, že pred zbehom si prosím 30 sekúnd sedenia na lavičke na Rokoši. Lenka hlási, že už bola s prehriatím na hrane. No, termín sme si očividne ideálny nezvolili.
Teším sa na posledné chápadlo Rokoša, ale vidím, že nebude zadarmo. Červená ide nekonečne dlho. Hore, dole, hore, dole. Kým sa napojíme na žltú, ktorá vedie do Omastinej, prejde kus času. Táto žltá je miestami už slušne zarastená a stojí nás to niekoľko kufrov. Voda mi znova došla a ja sa neviem dočkať do Omastinej, kde nám majiteľka penziónu dovolila odložiť si fľaše s pitím. Cestou míňame potok a bez váhania sa na pár sekúnd vrháme do studenej vody. Zbeh ku penziónu je po rozpálenom asfalte. Fotíme sa pri zoškretom rázcestníku, rýchlo nalievame vodu. Aj keď všetko nasvedčuje tomu, že sa nám čas podarí posunúť, zhodujeme sa, že pôjdeme na čím lepší výsledok.
Odhodlanie je, ale hodina už pokročila a od horúčavy mi pulzuje v hlave tep a hučí v ušiach. Chytajú ma stavy, keď neviem, či sa smejem alebo zúrim. Občas mi napadne, či to môže byť nebezpečné. Poctivo dávam salt sticky a Lenka sa učí nový poznatok v ultra. Imodium treba mať vždy poruke… Lenka navrhuje do kopca zmierniť tempo, ale ja už potrebujem byť hore. Chcem už byť pri pamätníku a urobiť posledné predcieľové foto. Za odmenu si sľubujem minútu na lavičke. Celú krásnu minútu.
Fotíme si pamätník, pre istotu ešte prejdeme cez vrchol Rokoša a vybiehame do posledného najdlhšieho zbehu. Koncentrácia je už horšia a tak sa dohadujeme, že budeme obidve sledovať navigáciu a kontrolovať jedna druhú, čo sa ukázalo ako správna voľba. Miesto žltej sa ocitáme na modrej. Našťastie táto chyba nás stála iba pár metrov. Zo žltej prechádzame na zle značenú zelenú. Už by sme to mali dať, nemôže to byť ďaleko.
Posledné minúty nemáme zadarmo. Slniečko si nás griluje a testuje naše morálno-vôľové vlastnosti. Vidíme budovy a počujeme autá. Aký ľúbezný zvuk. Dali sme to. Extra hot verzia výzvy Hard as a Ro(c)koš a ženský čas posunutý o 49 minút.
