Strážovská výzva – Soňa Kopčoková

Na trase Strážovskej výzvy „self-supported“ (s časom 39:23 hod – ženské FKT)

Ďalší splnený sen za nami. Čakám, kedy sa to uloží v hlave. Stále nič. Je nedeľa, deň po – prechádzam sa s deťmi a premýšľam. Sľúbila som, že napíšem. Možno to bude moje SAVE AS…

Kde to začalo? Jar. Korona. Kalendár podujatí odrazu prázdny. V pomätení mysle som sa prihlásila na preteky 1000 Miles Adventure. Treba začať trénovať. Plánujem s Rudkom víkend v horách, ideálne čím viac kilometrov a čím viac hodín na nohách. Píšem Andrejovi. Pre mňa nekonečný zdroj inšpirácie a vedomostí o horách. Pýtam sa na tipy v Tatrách alebo Fatre. „A nechcete ísť Strážovskú výzvu?“ Andrej posiela link. Som fascinovaná. Poďme.

O dva týždne v máji vyrážame. Po 50 km a vyše 3000+ výškových metroch je to jasné. Rudko sa pol roka venoval príprave v silovom trojboji. Síce drepuje so stovkami kilogramov, ale na kopce je to smrteľná kombinácia. Dokončíme svoj okruh k autu s vyše 90 kilometrami. Utešujem sa, že aj tak bol dobrý tréning. Ale v hlave je červík, ktorý mi nedá spať. Vŕta a vŕta vŕta… Vyžalujem sa Andrejovi. Pôjdeme spolu, utešuje ma.

Leto prejde, 500 míľ za mnou, mesiac po 500 míľach aj 210 MKMK. Posledných 40 kilometrov už dokončujem so zakrvácaným stehnom. Verdikt traumatológa na moju XXL nohu: kvadriceps natrhnutý na dvoch miestach. Bojím sa o môj ďalší sen – Strážovsku výzvu. Andrej má obmedzené možnosti termínov kvôli povinnostiam. Vyberám najneskorší možný termín 2.-3. októbra, čo je 6 týždňov po zranení a verím, že sa môžem spoľahnúť na profesionálov v Go Create centre. Ich laser robí zázraky, ale mám rešpekt.

Je týždeň pred a prípravy vrcholia. Objednávame tracker a Andrej povzbudzuje slovami „It’s time to panic“. Tak ďakujem. Voláme si, píšeme, robíme plány. Ako inak by sme mohli ísť ako SELF-SUPPORTED. My to tak máme radi. 🙂 Keď zábava, tak poriadna.

Predpovede vyzerajú na zábavu tiež. Dážď, ochladenie, niekde aj víchrica. Robíme si itinerár s možnosťami doplnenia vody a dokúpenia jedla. Detaily nebudem podrobne rozpisovať, ale rada každému ďalšiemu odovzdám naše zistenia. Máme asi tri kľúčové miesta doplnenia zásob. Podľa toho volíme aj čas štartu, aby sme obchody našli otvorené.

Vyrážame na štart. Každý to máme inak. Andrej si odpočítava kilometre a výškové metre. Ja ignorujem, čo je predo mnou. Momentálne sú predo mnou iba Liešťany, cca 30 kilometrov od štartu. Tam ma čakajú potraviny Jednota a nejaká dobrota za odmenu. Míňame prvé rázcestníky, Uhrovský hrad, debatujeme s Andrejom o témach od korony, cez cvičenie vo fitku, vzťahy až po behanie… Je chladno, ale príjemne.

Liešťany vybavíme štýle komentáru Andrejovej Janky: „Zas ideš so Soňou, ani si nesadneš na zadok.“ Nuž, beháme pomaly, nemôžme si dovoliť oddychovať.

Najbližšie dve hodiny máme o zábavu postarané. Výstup na Maguru. Kto pozná, vie – kto nie, slovami nevypovieš. Tepy stúpajú, aj vonkajšia teplota, ťažko niečo žuvať. Miesto jedla cucám gél alebo ionťák. Tri hodiny zbehnú, ani neviem ako.

Odrazu sa telo začína chvieť, oblieva ma studený pot, ruky sa trasú. Začiatočnícka chyba. Hypoglykémia. Andrejovi neprezrádzam, trochu zaostávam a dávam sa dokopy. Volám do Čičmian do reštaurácie. V rámci prípravy som obvolala podniky v Čičmanoch. V jednom sú ochotní pripraviť nám jedlo dopredu a my tak ušetríme 20 až 30 minút. Pán je veľmi milý, čaká nás kuracie na prírodno, zemiačiky, radler a káva.

Vyrážame do tmy. Andrejov mozog znova odpočítava, môj má teraz dva husté ciele: Strážov a Vápeč. V noci po cca 12 hodinách na trase. Andrej hovorí, že tieto dva kopce sú ťažké… Pomalšie dole ako hore… Realita je ešte krajšia. 🙂 Zo trikrát idem expresne dole – raz na lakti, dvakrát na zadku. Schytá to chudák Andrej so svojím láskavým „Si v poriadku Soni?“ „No áno, áno samozrejme“ – v noci, pomaly vo víchrici, s nabitým zadkom niekde pod vrcholom Strážova. „Čo sa tak blbo pýtaš?“ Ospravedlňujem sa a ešte par krát letím.

Dobre padne zísť do obce Mojtín. Magicky nás priťahuje miestny kostol – aspoň náznak civilizácie, svetlo a závetrie. Jediná živá duša je mačiatko, ktoré fascinujú šnúrky na mojich zablatených teniskách. Päťminútová pauza na vytiahnutie jedla a pitia a makáme ďalej. Čaká nás kopec s názvom Rohatá skala. Ten názov mi spôsobuje zvláštne pocity. Takisto priemerná rýchlosť hore a dole sa vyrovnáva. Kľúč k úspešnému ukončeniu Strážovskej výzvy? Nesleduj klesanie priemerky na týchto úsekoch.

Vyľudnené nočné Košecké Podhradie a Andrej sa potrebuje lepšie najesť. Pred miestnou krčmou využijem 4 minúty na moju obľúbenú polohu bezdomovca. Natrénované zo 100MKMK, v momente upadnem do hlbokého spánku a som ako rybička. Andrej ma nechtiac straší s Vápečom. Bojím sa, čo nás o tretej ráno na ňom bude čakať. Andrej navyše prezrádza, že je varovanie pred silným vetrom až víchricou. Na hrebeňoch hôr. Čím viac sa blížime ku vrcholu, tým viac vidím, že predpoveď sedí. Z dvoch končatín prechádzam na štyri. Andrej niečo hovorí, ale nepočujem ani slovo, aj keď stojí asi meter odo mňa. Trochu sa bojím. Podo mnou je priepasť, ktorú našťastie v tme nevidno a vietor mi občas dá taký náraz, že sa musím silno chytiť rukami. Zatiaľ smer vetra ide našťastie smerom od priepasti. Bojím sa ísť až hore, ale pravidlá sú jasné. Selfie na vrchole a rýchlo dole.

Brzdím paličkami, občas pridám zadok, raz koleno. Prichádza znova potreba spánku. Na trase je prameň, vedľa útulňa. Andrej navrhuje 30 minút spánku. Vyzerá to lákavo, útulňa má dokonca aj dosky na spanie a kryté steny. Vchádzame dovnútra a zasvietime. Všade sú myšacie hovienka. Stovky, milióny. Bežíme ďalej a premáha nás spánok. Mám obavy z týchto prudkých nebehateľných zbehov. Je to akurát nápor na miesto, kde sa natrhol sval. Po 6 týždňoch ešte nemôžem rátať so 100% zahojením. Sledujem pocity a postupujeme ďalej. Noc a tma je nekonečne dlhá. Andrej nôti Helenkinu Dlouhou noc a uvoľňuje odpadové látky zo všetkých pojedených sacharidov. V ultra nájdeš priateľov, čo stoja za to. Nejde o to, ako dlho sa poznáte, ale sila prežitých intenzívnych chvíľ je navždy. Spoločne bojujeme s nespaním a okolo piatej hodiny ráno vyberáme altánok na 30 minút spania. Sme takmer 22 hodín na nohách a zaslúžime si to. Vietor je veľmi silný, je nám zima a tak opierame chrbty o seba a zaspávame. Po 25 minútach ma nebudí telefón, ale zima. Durím chudáka Andreja a bežíme, aby sme sa trochu zohriali.

V mojej hlave je znova iba najbližšia méta – Trenčianske Teplice. Odrazu vidím obrovského tučného zajaca na lúke. Ukazujeme ho Andrejovi. Niekde zmizol. Strhnem sa. Trhne ma, lebo sa mi zdá, že niečo padá predo mňa. Môj mozog prestáva pracovať. Na 100MKMK ma tieto prízraky desili tiež. Ja zase desím Andreja. Ešte to zaparkované čierne auto v lese sa mi nezdá. Tretí raz preverujem, či je tam a ukazujem ho Andrejovi. Andrej má strach v očiach. „Soni, nepočul som nijaký zvuk auta, nemohlo tam byť.“ Už som radšej ticho…

Približujeme sa ku Trenčianskym Tepliciam. Podľa prieskumov ideme na istotu do supermarketu, ktorý bude otvorený a tajne snívam, že pražiareň kávy po ceste bude otvorená. Máme šťastie – „coffee to go“. Bežíme ďalej po trase a vykupujeme obchod. Sadáme na terasu na bezdomovcov, sušíme smradľavé premočené nohy, balíme jedlo do ruksaku, ošetrujeme pľuzgiere a pomedzi to uhrýzame jedlo. Aké by bolo krásne pohybovať sa s bežeckou vestičkou s dvoma gélmi vnútri. Cítim sa ako nákladiak. Ale méta vyše 100 kilometrov je za nami a pomaličky si môžem dovoliť rozmýšľať aj o tom, že to dáme.

Cesta sa vlní nekonečnými stúpaniami a klesaniami, ktoré z profilu trate nevyčítaš. Takisto ako šmykľavé a mokré úseky, popadané stromy, aj krátke a prudké stúpania a klesania. Pri klesaní do Petrovej Lehoty mi nohy odmietajú pracovať. Nič ma nebolí, iba cítim, že sú ťažké a nevládzu. Kvôli predošlému zraneniu však musím mať všetko pod kontrolou a nedávam si kofeín, ani lieky. V Petrovej Lehote si dáme občerstvovačku na zastávke autobusu, nastavím stopky na 60 sekúnd horizontálnej polohy a stúpame znova hore.

Ďalší cieľ – chata Baske – naša posledná možnosť doplnenia zásob jedla a vody. Pri stúpaní prichádza na nás oboch znova spánková kríza a dohadujeme sa, že na Baske dáme 20 minút spánok. Voda je tu vzácna, keďže nemajú zdroj, na jedenie iba polievka a horalka. Chatár je však veľmi milý a krásne miesto zveľaďuje. Dávame si Kofolu, kávu, ošetríme hardware a odrazu aj software sa v kombinácii káva + slnko + ubúdajúce kilometre naštartuje do módu „sme bežci“. Nespíme a vyrážame, čo sa nakoniec ukázalo ako kľúčové v našom záverečnom zážitku.

Zbiehame do Čiernej Lehoty a nutne potrebujeme vodu. Milý starček v záhrade nám pomaličkým krokom ide načapovať vodu a pridá domáce hrozno. Zastavuje pri nás auto a vystupuje mladík s priateľkou. „Prosím vás, Vy ste tí bežci, čo idú 160 kilometrov v Strážovských vrchoch? My vás sledujeme na trackeri, sme odtiaľto. Nebeháme, ale veľmi vám fandíme.“ Z kufra vyťahujú minerálku a banány. Toto je ultra. Ultra ľudia, či už bežci alebo srdcom v komunite.

S teplým pocitom na srdiečku o dobrote ľudí stúpame na Demovec. Vietor stále naberá na obrátkach a ja rozmýšľam, či už všetky nebezpečné konáre spadli, alebo ešte niečo môže skončiť na mojich väzoch. Bránim sa únave tým, že vyťahujem všetky témy, čo mi napadnú na debatu s Andrejom.

Píše Rado. Pozor na búrky. V Bratislave už začali silné búrky a idú smerom na nás. Bojím sa. O 1,5 hodiny podľa Nórov majú byť tu. Zrýchľujeme, koľko to ešte ide.

Vybíja sa mi baterka na hodinkách, a tak navigácia zostáva na Andrejovi. Posledné dva kilometre už vidíme Uhrovec a zbiehame k nemu. Oblaky postupujú rýchlo, silno fúka, búrka je na spadnutie. Fotíme sa pod rázcestnikom a bežíme k autu. Odomykám a vtom padajú prvé kvapky. Je to možné? Takéto šťastie si zaslúžime?