Na okruhu UltraLanovky (1. miesto s novým rekordom 120 km / 7760 m+)
Ultralanovka pre Plamienok. Krásny projekt. Bežať a pomôcť. Zároveň zaujímavý koncept ultrabehu. 24-hodinové preteky, ktoré sa odohrávajú na 3 km okruhu. Zhruba polovica hore, polovica dole. 200 výškových metrov. Pre niekoho šialenstvo krúžiť donekonečna, pre iných možnosť bezpečne si skúsiť svoj prvý ultrabeh, bez rizika stratenia sa, alebo energetickej krízy. Aj keď…. Tento rok sa mi podarilo aj to.
Nie som bežec
Kto ma pozná, vie, že nie som bežec. Milujem pohyb vonku, najlepšie na horách, cítiť slobodu a priestor okolo mňa. Postupne ma viac, ako preteky, lákajú vlastné akcie, najlepšie bez podpory. Keď už preteky, musia mi rozbúchať srdce. A UltraLanovka mi ho rozbúchala. A keď som sa dozvedela o celom Looping Monster koncepte, bolo rozhodnuté. Ako však trénovať? UltraLanovka s mojim cieľom 40 okruhov… Big Bear Backyard Ultra je čistá rovina s asfaltom a nakoniec Everesting. Tak sme dali s Palim hlavy dokopy a začali plánovať. Jeden týžden simulácia Big Bear, jeden týždeň simulácia UltraLanovky. Do toho výklusy, skialpy, posilka, long run, fyzio a už nemusím riešiť, čo s voľným časom. Nedostatok času som riešila napr. celonočným krúžením pod lanovkou.
Prekonať ženský rekord?
Keď už som mala pocit, že tréning cítim, prišla choroba. Zápal priedušiek, horúčka 39,5 a antibiotiká. Necelý mesiac pred pretekmi… Kašeľ neodchádzal a prepadala som do stále väčšej neistoty.
Túžila som prekonať ženský rekord. V takomto stave to nebude reálne. Pôjdem aj tak? Aktuálny ženský rekord bol 38 kôl. Zvládnem dať 39? Rada by som dala 40 kôl. Pustí ma telo?
Rozhodla som sa nakoniec zabojovať. Bolo mi ľúto obetovať tie hodiny snahy. Navyše, pripravovali sme sa spolu, s priateľmi. Dohodla som sa s Lenkou, že ju potiahnem a môže sa držať mňa, pokiaľ bude vládať, keďže sa spoločne pripravujeme na preteky PTL v Chamonix. Bol tu Tibor, Martin, Miňo so Zuzkou, Rišo a Veronika, ktorí sľúbili pomoc. A v neposlednom rade úžasní ľudia, ktorí ma podporujú.
V pretekový týždeň som si ešte bola dať tri okruhy Lanovky a začala som sa naplno ponárať do pretekov. Rozhodli sme sa, že pri oficiálnej občerstvovačke budeme mať auto a v ňom krabice s vlastným jedlom, pitím a oblečením. Prichystala som si samé dobroty. A bolo mi to nakoniec nanič.
Keďže počasie bolo doslova aprílové, chlebíky, ryža a čokoládky boli zmrznuté na kosť.
Pred štartom sme sa ešte zvítali s priateľmi, vypočuli si Peťkov príhovor a mohli sme štartovať. Konečne!!!
Trouble začínajú
Vybieham do tmy a spomínam si, že dnes tu nie som sama. Lenka? Ideš? Áno… Uf, dnes nesmiem myslieť iba na svoj výkon… Cítim zodpovednosť. Zvládnem to? Čo keď budem sama v kríze?
Po prvom okruhu sa zohrievam. Svaly sa pomaly rozcvičujú. Čakám na svoj čas. Milujem chvíle, keď moje telo pochopí, že toto bude na dlho a počiatočné boliestky ustúpia a príde flow. Je to čas, keď začnem pozorovať, že ľudia už behajú zvláštne, zastavujú či spomaľujú… Prečo to mám opačne? To neviem… Viem že na 5, alebo 10 km by ma väčšina porazila. Čím dlhšia trať, tým väčšia výhoda pre mňa. Aj keď…
Pomaly svitá a moje klasické trouble začínajú. Je to nepríjemná téma. Hnačka. Áno, mám ju vždy. A som šťastná, keď nevraciam. Prečo? Neviem. Podnikám potrebné kroky. Lahôdky idú nabok. Moje menu sa zužuje na biely rožok, ryžu, čaj a gél. Dookola. Stále to isté. A občas dva kusy imodia. Brucho mám obrovské ako balón, každú pol hodinu niekde čupím. V tme je to rýchlo vybavené, za svetla horšie. Snažím sa to vytesniť. Počas krúženia spoznávam krásnych ultra ľudí, prehodíme pár slov a vítam sa s priateľmi. Tu som šťastná. Každý z nás vie, prečo tu je. A ten, kto tu nie je, nikdy nepochopí, prečo sme tu my. Po 13-tich kolách prichádza prvá kríza. Nohy sú ťažké a je mi stále zima. Keď sa však viac oblečiem, chce sa mi spať. Vyberám si zimu. Stále stretám na trati veľa priateľov a spoznávam skvelých ľudí. Fascinujú ma dvaja hasiči, ktorí vytrvalo a neúnavne krúžia v plnej výstroji a vždy sa milo usmejú. Chcem s nimi v cieli selfie.
Tabuľka v hlave
Podľa rovnakého intervalu obiehania vidím, že Pali si drží svoj tabuľkový čas. Všetko ma dokonale naplánované v Excel tabuľke a nepochybujem, že sa plánu drží. Lenka sa drží plánu takisto. Ide stále statočne za mnou… Keď jeme – je, keď stojíme – stojí, už ani číslo hlásiť nemusí – keďže pri časomiere vedia, že sme stále spolu. Iba ja mám občas výpadok, aké mám vlastne štartovné číslo a koľké kolo som urobila… Aj keď nie som žiaden IT-čkár, jednu mini tabuľku mám aj ja, priznávam. V hlave som sa dohodla sama so sebou, že ak budem stíhať svoje časové brány na dosiahnutie rekordu, doprajem si 3 – 4 minúty na oddych. Na prekvapenie idem s veľkou rezervou. Preteky sú preteky. A tak po každých 10-tich kolách si zaslúžim masáž s Hypervoltom. Nohy sú ako nové.
Dostávam sa k polovici svojho cieľa a šokuje ma, ako málo hodín je. Mám čas na polievku. Martin nás s ňou čaká na terase dokonale načasovaný, aby bola akurát. Negustiózne ju do seba obrátim bez lyžice a mám problém ju ďalšie dve kolá stlačiť dole. Len opatrne…
Druhá kríza
Okolo 14-teho kola chytám druhú krízu. Začínam mať silnú potrebu byť sama. Lenka sa bojí nastaveného tempa a tak sa rozdeľujeme. Dve kolá idem s pustenou hudbou a užívam si moju súkromnú party s playlistom zo SNP. Ale chytajú ma výčitky svedomia. Sľúbila som Lenke, že ju potiahnem. Keď ju zazriem, volám na ňu a čakám. Poďme ďalej spolu. Veď už aj okolie znervóznelo, čo sa deje…
Support službu má Veronika. Stačí, keď sa na ňu pozriem a ona vie, čo treba. To je tá naša ultra chémia. Na prvom výjazde nočným vlakom preskočila iskra a bolo všetko jasné.
Chvíľami mám pocit, že možno na chvíľu odložím bundu. Keď však pozerám na okolitých spolubežcov, som ešte najviac naľahko. Pomaly sa preklápame do popoludnia a mne dochádzajú zásoby imodia. Rozmýšlam, či sa s ním dá predávkovať. Závidím Bresťovi a Sekovi ich vyprážaný syr v bufete. Potrebujem nejaký nakopávač. „Veronika, prosím, kúp mi nejaké kakavko, alebo horúcu čokoládu v bufete.“ Pri poslednom stúpaní ju už vidím s obrovským pohárom čokolády s kopou šľahačky navrchu. A horúca! Viem, čo sa s tým stane, ale za tú chvíľu slasti mi to stojí. Pomaly už očakávam tmu. Mám pocit, že vtedy to už bude iba kúsok.
Príde Miňo so Zuzkou. Miňo bol na Big Bear Backyard Ultra úžasný supportér. Keď bolo zle, hladkal ma po hlave a súcitne na mňa pozeral. Ale tma nie a nie prísť. Skôr prichádza sneh. Najprv pár malých vločiek krásne poletuje vzduchom. Poletovanie sa pomaly mení na lietanie. Lietanie sa mení na šľahanie do tváre. Bežci miznú z trate. Prehováram sa, že to bude iba chvíľu. Šľahanie do tváre sa mení na intenzívne šľahanie a neustále nárazy ľadového vetra. Nasadzujem Gore-Tex bundu. Jedlo v krabiciach, čo máme vedľa auta, je zamrznuté. Je nepoužiteľné. Vietor mi fúka do tváre a vidím iba jeden krok dopredu. Šmýka sa. Stretám už iba hasičov a občas nejakú vytrvalú zasneženú dušu. Do debát nám už veľmi nie je.
Lenka si už splnila cieľ 100 km a pomaly rozmýšľa o konci. Chce si poistiť druhé miesto a tak prepočítavam, koľko potrebuje. Po desiatej večer končí. Môj optimistický plán pokračovať, aj keď dám 40 kôl, je stále bledší a menej výrazný. Nohy sú stále ľahké. Na hnačku som si už zvykla. Môj verný kamarát Jurko mi priniesol Ďalší plátok Imodia Forte, Miňo mi zohnal teplú ryžu. Ale ten sneh a fúkanie nevyzerá vôbec romanticky. Dvakrát zablúdim na 3 km okruhu. Sneží tak husto, že nevidím trasu. Čo robiť? Nechcem to znenávidieť. Bojujem sama so sebou. Od 35-teho kola mám pocit, že strácam morál.
Stále sa obzerám a hľadám na trati Paliho. Prečo sa už nestretáme? Stále počujem „Je tesne pred Tebou.“ Viem, že má krízu a je mu zle. Rada by som išla jedno kolo spoločné. Našťastie je tu moja Veronika. Statočne zvláda úlohu supportu a pritom ešte natočí 20 kôl ako dobrovoľník. Posledné kolo mi sľubuje svoju spoločnosť. Toto kolo ma vracia späť. Chytám znova energiu a Veronika, ako pyšná mama sa na mňa pozerá, ako miznem hore kopcom. Oznamujem organizátorom, že končím. Rekord je prekonaný a čas 23:15.
Posledné kolo
Vchádzam do bufetu. Je plný unavených hrdinov a v rohu sedí partička pri pohári vínka. Bresťo, Seko a Braník. Dopijú víno a vstávajú.
– „Soni, poď s nami. Ide sa posledné kolo.“
– „Chalani nebláznite, ja som skončila, mám už fakt dosť.“
Tento argument mi však neprešiel. A vlastne, prečo nie? A tak vychádzam do tmy s touto super partičkou, ktorá už ani dole kopcom nebeží. Slzy z krízy sa menia na slzy od plaču. Wau. Tak toto je ten najkrajší záver, aký som si mohla priať. Veď vlastne ULTRA je PUNK.
Som šťastná, že som mohla byť súčasťou pomoci iným ľuďom a tak isto som vďačná za pomoc, ktorú dostávam ja. Ďakujem super tímu z Yak&Rysy za oblečenie a výbavu, ktorú mi poskytujú. Ďakujem fyziocentru Go Create Performance s. r. o., ktorí sa starajú o moju regeneráciu. Ďakujem klinike Dr. Martin a tiež časopisu Svět běhu za perfektnú spoluprácu, ktorá ma veľmi baví.
